Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)

Tartalomjegyzék/Obsah - Iván Halász: Osu d Židov, na území južného Slovenska so zmiešaným obyvateľstvom, ktorí sa vrátili bezprostredne po druhej svetovej vojne (Levice a okolie v rokoch 1945 a 1946) (Preklad : Alžbeta Bitterová)

problémy, veď Židia na južnom Slovensku nestratili svoje maďarské väzby, ba čo viac, boli organickou súčasťou miestnych maďarských spoločenstiev. Maďarsko roku 1938 však už nebolo také ako predtým - svojsky trpezlivá K. U. K. monarchia, ale krajina „národne radikalizovaná", ktorá sa chystá na voju a na rozsiahle vnútorné spoločenské premeny. Židia, ktorí sa opäť stali hornozemskými sa odteraz stali súčasťou krvavej tragédii maďarských Židov v čase vojny a to až do oslobodenia spod teroru nacizmu a jeho miestnych posluhovačov. Posledne menovaná udalosť na spomínaných územiach sa udiala medzi decembrom 1944 a aprílom 1945. Traumy, spôsobené dejinami sa však ešte v tomto priestore neskončili. Územie sa stalo opäť súčasťou Československej republiky, ale toto Československo už nebolo tou krajinou, ktorá kedysi bola založená na demokratických a humánnych princípoch. Novovzniknutá moc zbavila milióny Nemcov a Maďarov štátneho občianstva v mene kolektívnej viny a tým aj najdôležitejších občianskych a politických práv. Prevažnú časť Nemcov vysťahovali avšak Maďari žili viac rokov v neistote, nakoľko boli najprv odsúdení na vysťahovanie, potom „iba" na výmenu obyvateľstva alebo na reslovakizáciu. Židia z južného Slovenska, ktorí v malom počte ostali nažive, sa vrátili teda medzi vyššie opísané podmienky. Ich jazyk a kultúra boli rozhodne maďarské, ale s Maďarskom, ktoré ich vydedilo, ponížilo a hromadne zabíjalo v rokoch 1938 až 1944 už nemali veľa spoločného. Ale ani s (Česko-) Slovenskom, ktoré prežívalo ťažké obdobie nazývané aj „národná a demokratická revolúcia" (prízvuk tu bol hlavne na prvom prívlastku), veď v jeho očiach sú Židia na jednej strane obeťami vojny s najtragickejším osudom, na druhej strane pre ich národnosť, jazyk a sčasti ich sociálne postavenie ich považovali s istým nadsadením za podozrivých a len ťažko sa prispôsobujúcich „Maďarov", alebo rovno boli „maďarskí Židia". Ako sa toto všetko udialo v jednom takpovediac typickom mestečku v Leviciach? Levice ležia bezprostredne na maďarsko-slovenskej etnickej hranici, teda v jeho zázemí na vidieku existovali dve národnosti, ale z pohľadu iných ukazovateľov viac - menej zodpovedá jednému z modelov miest na „hornej zemi" (počas II. svetovej vojny) alebo na Južnom Slovensku" (v období po II. svetovej vojne). Skôr, než budeme hovoriť o procese návratu, v krátkosti povieme niečo o prameňoch, ktoré sa môžu využiť pri bádaní takéhoto typu. Dejiny levických Židov v období druhej svetovej vojny a po nej ešte neboli publikované. Počas spracovania témy, popri archívnych dokumentoch, sa považujú publikované memoáre súčasníkov za dôležité skupiny prameňov. Doteraz boli zverejnené v ivritskom (v súčasnosti používaný nový hebrejský jazyk) a v maďarskom jazyku memoáre s názvom „... és vigaszt nem találsz" („a... nenájdeš útechu") od Mosea (Michala) Hocha, niekdajšieho obyvateľa Levíc, ktorý bol deportovaný v roku 1944 a potom po vojne emigroval do Izraela. Autor napísal svoje memoáre v roku 1972. Kniha hovorí nielen o deportovaní, o čase strávenom