Levéltár és helytörténet. A Komáromi Levéltáros Szakmai Nap előadásai - Komárom-Esztergom Megyei Önkormányzat Levéltára Évkönyvei 14. (Esztergom, 2005)

Tartalomjegyzék/Obsah - András Ortutay: Ostrihomsk é židovstvo v rokoch 1944-1945 (Preklad: Alžbeta Bitterová)

Podžupan nariadil 4. mája aj označenie ich domov. „Domy, kde sú Židia presťahovaní, majú byť nápadným spôsobom označené. Majú sa vyvesiť na brány príslušných domov nápisy vytlačené na žltom kartóne: VYZNAČENÉ NA BÝVANIE PRE ŽIDOV!" Ostrihomská židovská rada, pod vedením Jozefa Galambosa, sa snažila za daných okolností o humánne vykonanie sústreďovania Židov, dostalo sa jej pomoci aj od jednotlivých mestských úradníkov. Veľký tlak vyvíjali extrémistické skupiny, maďarskí nacisti šípového kríža (nyilas), ktorí pod vedením brata Arpáda Markóa vykonali všetko preto, aby brzdili „zachraňovanie Židov". František Schalkáz, radca pre hospodárke otázky, sa snažil svojich obvinených úradníkov obhajovať tým, že chránili nežidovských majiteľov domov a príjmy mesta z daní. Domy na obývanie pre Židov boli vyznačené v okolí ulíc Imaház a Vörösmarty. Na základe nariadenia podžupana sa vykonalo sústredenie a k obyvateľom Ostrihomu v počte 398 prisťahovalo z územia okresu 138 Židov na vozoch v sprievode žandárov. V Ostrihome na sťahovanie dohliadala polícia. V Ostrihome došlo aj k prvým samovraždám, dve rodiny neopustili svoj dom, v ktorom už bývali desaťročia. Majetok, ktorý zostal bez majiteľa, zhabalo finančné riaditeľstvo. Veľká časť nahromadených cennosti zmizla počas inventarizácie. Podľa spomienok bola taká inventarizáciu vykonávajúca žena, ktorá každý deň odchádzala v kožuchu, alebo vo veľmi cennom kabáte, no boli aj iné spôsoby rabovania. Gejza Féja písal o Edmundovi Schrankovi, majiteľovi továrne slávneho „megylelke", takto: ,JĹeď sa začal šíriť od Nemecka nákazlivý mor, ujo Edmund to prijal s pokojom mudrca, pomaly sa chystal umrieť. Vysporiadal sa so svojím životom, jeho jedinou starosťou zostala Margita, jeho gazdiná, ktorá bola jeho životná družka. Trápilo ho, že si ju nevzal za ženu. Dôvodom toho bola jeho hanblivá, pozornosti sa vyhýbajúca povaha, ale samozrejme ovplyvnilo ho aj pokrytecké ovzdušie pánmi a farármi ovplyvneného mesta. Svoje cennosti dal do úschovy k svojím priateľom: - Ak prídu lepšie časy, odovzdajte všetko Margite - prosil ich. Margita bola jeho jedinou starosťou. K žandárskemu podplukovníkovi nemusel ísť, prihlásil sa on sám: - Nechaj u mňa svoje cennosti Dönci, priateľko môj, určite sa takto zachovajú. Ak prežiješ túto záležitosť, vrátim ti ich späť za desať percent. Tento hanebný návrh dal taký človek, ktorý pil a jedol pri jeho stole vždy až do sýtosti. Ujo Dönci neprežil obdobie hrôzy. Najprv ho odvliekli do Štúrova, vypočúvali ho ohľadne jeho cenností, neľútostne ho aj týrali, ale o niekoľko dní ho pustili domov. Edmund Schrank vedel, že to bola len prvá štácia jeho kalvárie, preto si podrezal žili. Našli ho a zachránili mu život, aby potom umrel hrôzostrašnejšou smrťou. Hodili ho onedlho do vlaku a odviezli ho do plynovej komory". Mohli by sme pokračovať v uvedení príkladov, uvedieme jeden príklad z Mogyorósbánya: kaštieľ so 17 izbami kúpil notár za 1000 pengő od židovského majiteľa.