Evangélikus Élet, 2015. július-december (80. évfolyam, 27-52. szám)
2015-11-01 / 44. szám
6 -m 2015. november 1. SZLOVÁK OLDAL Evangélikus Élet Pamiatka reformácie Evanjelium tvoje vecné, Boze Spasitel'u, daj, nech bezírychle, spesne, naplní zem célú, bo len v nőm je spása zeme, liek pre biedne l'udské plemä skrze pravú vieru. Amen. (Zj. sv. Jána 14, 6-7.) „A videl som iného anjela letiet’ prostriedkom neba, ktory mai evanjelium vecné, aby ho zvestoval obyvatel’om zeme a kazdému národu a pokoleniu a jazyku a l’udu; ten volal hlasom veíkym: Bojté sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prisla hodina súdu jeho a kl’anajte sa tomu, ktory ucinil nebo i zem i more i pramene vöd.” Evanjelium Bozie je evanjelium vecné. Od vecnosti a az na veky evanjelium je pre nás l’udí spasiteíné. Nie iného nám nemóze pomóct’ ku spaseniu. Nie iného nás nevyslobodí z moci hriechu, smrti vecnej a diablovej. Boh pred ustanovením sveta ustanovil skíz evanjelium nás spasit’ a vykúpit’. A co uzavrel vo svojej tajnej rade, to evanjelium, tú radostnú spasitelhú vec potom oznamoval íud’om dia potreby na potesenie, aby si nezúfali v hriechoch a v inych biedach svojich. Hned’v raji evanjeliumom potesil pre hriech predesenych prvych rodicov nasich, ked’povedal, ze vzbudí semeno zeny, muza zo samej zeny bez muza, teda z panny pochodiaceho, ktory bude bojovat’ proti hadovi-diablovi a ac sám bude na páte zraneny (na kríz pribity) od semena hadovho, vsak tomu starému nepriateíovi potre hlavu a vyslobodí z jeho moci tych, ktorí budú v neho vérit’. A potom cím d’alej, tym utesenejsie a slávnejsie veci oznamoval Boh l’ud'om skrze svojich vyvolenych zvláste skrze prorokov. Co ti zvestovali z rozkazu Bozieho o spasení, je vsetko ozaj evanjelium, dobrá, miiá, utesená zvest’ a kázen. Apostolom sám Syn Bozí nie iného nenariadil, len kázat’ evanjelium po célom svete vsetkym národom, kazdému stvoreniu. A oni po jeho rozkazu tak verne to konali, ze osvedcovali: „A niet v ziadnom inom spasenia, lebo niet iného mena pod nebom, daného íud’om, skrze ktoré by sme mohli byt spasení” A apostol Pavel píse Gál. 1,8: „ Ale i keby sme my, alebo anjel s neba kázal vám mimo toho, co sme vám kázali, bud’prekliaty! Len o evanjeliume vieme, ze je ono moc Bozia na spasenie kazdému veriacemu. (Rim 1,16.) A to evanjelium zálezí v zvestovaní, hlásaní toho, ze Boh darmo, z círej svojej milosti, bez vsetkych zásluh a hodností ospravedlnuje, hriechov sprosfuje cloveka a prijíma ho za svoje diet’a a dáva mu za dedietsvo vecny zivot, ak uverí v Jezisa Krista, Syna Bozieho a zotrvá az do konca v tejto viere. To ozaj cisté evanjelium, rozkosná a utesená zvest, kázen. Takú kázen pocúvat’ je nad vsetky hudby, rozkose, sladkosti. Takou káznou hriesnici zachvacovaní a vychvacovaní byvajú z moci hriecha a diabla a povstávájú k novému zivotu a na smrt’ predesení a zarmútení splesajú a poskocia radostne. Táto kázen, totiz evanjelium, robí divy a zázraky medzi íud’mi. Ono sa dokázalo divotvornou mocou Bozou i v diele reformácie. Ved’ len povázme, ze Luther bol biedny, chatrny mních, podriadeny svojim klástornym predstavenym. A co vykonal! Pohybal celym známym svetom, mocnármi sveta i samou mocou pápezskou, pred ktorou sa korili vsetci páni, králi, cisári, kniezatá. A cím to vykonal? Co bola tá moc? Len evanjelium, ktoré vyniesol znova na svetlo. Lebo v ten cas hlásalo sa vselico iného, íud’mi a diabiom vymyslené bludné ucenie, menovite ucenie o spasiteínych skutkoch, zásluhách l’udskych. Luther poukázal svetlom evanjelia na bludy a osvedcil v smysle evanjelia, ze len milosf. Bozia a viera v Jezisa Krista, Syna Bozieho mőze spasit hriesnika. Z toho povstal boj za pravú vieru a za pravú cirkev. A my z daru milosti Bozej mámé tú vieru i cirkev pravú. Ako st’astní dedicia Lutherovej reformácie mámé byt’ vd’acní Bohu a drzaf sa pevne a verne tejto viery a cirkvi a nehíadaf spasenia nikde inde. Lebo ved’len evanjelium je spasiteíné. A to evanjelium je vecné. Ono jedine bude spomáhat’ hriesnikom az do konca sveta a do príchodu Pánovho k súdu. I súdit’ bude Pán vsetek svet, vsetkych obyvateíov zeme, vsetky národy, vsetko stvorenie podía evanjelia. Preto i anjel Bozí pred samym tym príchodom Pánovym, aby este v poslednú hodinu ratoval aspon niektorych hriesnikov na zemi, letiac prostriedkom neba, ponesie a hlásaí bude to vecné evanjelium a ním bude pobádat’, aby sa fudia báli Boha, klanali sa Stvoriteíovi neba, zeme, mora, pramenov vöd i vsetkého ostatného stvorenia, aby im boli odpustené hriechy z milosti Bozej pre Krista, ako zneje evanjelium. Nech sa teda smeje z nás a nech sa i nám posmieva a protiví ten telesny, bujny Izmáéi preto, ze my luteráni sme pozdejsie splodení, ze sme neskorsie povstali a ze sme chatrnejsí na oko. Ale to nám ani on nemőze uprief, ze sme splodení slovom pravdy, slovom evanjelia Bozieho vecného, podía neho sa i menujeme evanjelikmi. Nech sa zlobí a nás zatracuje, ze my ani, na svoje, ani na ziadnych svátych skutky, zásluhy nespoliehame. My mámé pevnejsí základ spasenia, ktory nepodvrátia ani brány, moci pekelné. Nás základ je evanjelium vecné, v nőm vecná milosf Bozia a vecná zásluha Pána Jezisa Krista, ktory bol za nás hriesnikov na kríz pribity, na drevo vyvyseny, aby kazdy bol uzdraveny, spaseny, kto veri v neho a hladí nanho s pevnou nádejou. My pri evanjeliume chceme zotrvat’ do konca, ním chceme zif a v nőm umierat navzdor vztekom a útokom diabla a nástrojov jeho. Inác nemőzeme. Boh nám v tóm pomáhaj! Amen. Boze vsemohúci, divné veci vykonalo rameno tvoje, pravica tvoja sa vyvysila a zvelebila, ked’si diabolskym ucením a fudskymi vymyslami zavedené l’udské pokolenie vytrhnul znova z mod tmy a rozkázal si slnku spravedlnosti svátému a vecnému evanjeliumu osvietif a obzivif cirkev svoju. Dakujeme ti a chválime, velebíme za to menő tvoje a prosíme, zachovávaj svoje cisté evanjelium nám i potomkom nasim az do posledného dna. Lebo my i súdení ziadame byt len podía neho, bo vieme, ze i v den súdny len milosf tvoja a zásluha Krista, Syna tvojho nám spomóze. Amen ■ Endre Lehoczky Martin Luther - Úryvky zo zivota sluzobníka Pána Martin Luther sa narodil 10. nov. 1483 v Eisleben chudobnym rodicom, ktorí mali osem detí.Trvdá skolská vyehova spősobovala bojazlivosf detí. Uz z detstva si Martin zachoval predstavu Krista ako prísneho Sudcu. Martin bol usilovny, bystry student. Rád spieval, mai pekny altovy hlas a casto hrával na lutne. Na zelanie svojho ótca zacal r. 1505 studovaf právo, bol nadanym studentom. Ked’ koncom júna isiéi navstívit' rodicov, zastihla ho v lese silná búrka. Luther v smrteínej pániké sa ocitol na kolenách a zvolal: „Pomőz, svátá Anna! Budem mníchom!“ Rozhodnutie staf sa právnikom naozaj zmenil a vsúpil do klástora a stal sa augustínskom mníchom v Erfurté. V klástore zil vel’mi vo veími biednych podmienkach. V modlitbách sa obracal priamo na Pána Boha a Biblia sa mu uz do konca zivota stala jedinou autoritou. Ticho a disciplína boli novym spősobom jeho zivota. Voci sebe bol svedomity a prísny. Umáral sa bdením, modlitbami, odriekaním, póstmi a prácou. Uspokojenie a istotu vsak nenachádzal. Aj tu mlady Martin vynikal svojim nadaním a usilovnost’ou. Pri stúdiu Písma Svátého sa v Lutherovi zacali rodif nővé túzby po hlbsej viere k Otcovi. Vystudoval teológiu a od r. 1508 sa stal profesorom a kazatefom na universite vo Wittenbergu. K filozofovaniu vo veriacich viery mai Luther kriticky postoj. Bol presvedeeny, ze spekulovanie pochádza z pohanskej filozofie, nie zo slova Bozieho, ktoré pősobí dőveru v Krista. Rozsíril si poznanie o stúdium biblickych jazykov-nakoíko chcel preniknúf k pővodnému textu Biblie. Pouzíval latinsky preklad Biblie, Vulgata. V zime r. 1510 pracovne navstívil Rím. Splnili sa tak jeho osobné zelania: ísf na generálnu spoved’, slúzit’ omsu, navstívit’ katakomby s hrobmi mrtvych martyrov. Tu vo vsetkych veíkych kostoloch celebroval omse. Hoci bol Luther neskőr promovany za doktora teológie a v r. 1512 sa stal profesorom na universite vo Wittenbergu, vo svojom duchovnom zivote nenachádzal pokoj. Pred spravodlivym Bohom pocit’oval strach. A cítil sa nehodny prijímat’ sviatosti. Rozhodujúci reformacny zlomtkzv. zázitok vo vezi-/vo vezi Wittenbergského klástora mai svoju vlastnú studovnu, ktorá mu zostala po cely zivot ako pracovna/ nastal u Luthera pri cítaní versa z listu Rímskym. Vtedy si uvedomil, ze Bozia spravodlivosf nie je spravodlivosfou, ktorú nás Boh odsudzuje na zatrasenie, ale ktorou nám hriechy odpúst’a. Dőraz polozil na nutnosf osobnej zivej viery. Nikto nemőze dosiahnút’ spasenie svojími dobrymi skutkami, pretoze nikto nie je schopny dodrzaf Bozí zákon. Boh nás ospravedlnuje pre zásluhy a kríz Jezisa, Krista. Ospravedlnenie jedine vierou znamená, ze budem Bohom prijaty nie vd’aka mójmu dobrému zivotu, lebo konám aj zlé, ale preto, ze za mna zomrel Kristus. Dobré skutky nie sú zysluhy pred Bohom, ale sú len ovocím ospravedlnenia. Rozdiel je v tóm, ze clovek ich má robif nie z vypocítavosti, kőli získaniu zásluh Bozej priazne, ale z radostí nad Bozím odpustením hriechov a ospravedlnením. Cize ospravedlnenie pred Bohom mőze clovek dosiahnút' iba vierou, nie skutkami. Odpustenie hriechov si nemozno kúpif odpustkami, sú nám odpustené, ak ich oíutujeme vo svojom srdei. Cirkev nie je prostredník, ale má cloveka viesf k úprimnej íútosti hriechu. V omsi sa má kalich sprístupnit’ vsetkym veriacim. 31. okt. 1517. napísal list nadriadenym, ku ktorému svoje slávne tézy /Exurge Domine: Povstan, ó Boze!/proti odpustkom prilozil, pretoze dúfal, ze sa mu podarí tento stav napravif. Tézy boli bez jeho vedomia prelozené do nemciny a vytlacené a tak sa stal hlasom Nemecka. Lutherové tézy sa v célom Nemecku stretli s vrelym súhlasom. Vsetko nasvedcovalo tomu, ze sa konecne zacína vytúzená, hlboká reforma cirkvi. Rozvinuli sa disputy medzi Lutherom a dalsími teológmi odznievali veiké kázne z úst reformátorov, ktorí sa pridali k Lutherovi. Silnejúci tlak zo strany cirkvi ho donútil vypracovaí si vlastnú teológiu v „hlavnych reformátorskych spisoch" z r. 1520. Dr. Martin Luther bol vypocúvany pápezskym legátom kardinálom Cajetátom, ktory navrhoval jeho exkomunikáciu, ktorú potvdil pápez Leo X. V r. 1521 bol Luther predvoleny na snem rísskych kniezat do Wormsu, kde mu cisár Karol V. nariadil odvolaf jeho ucenie. Luther vyhlásil, ze jeho svedomie je zajaté slovom Bozím, preto nemőze nie odvolaf, kym mu ich na základe Písma Svátého a rozumovych dővodov niekto nevyvráti, cím si podpísal rozsudok smrti. Jeho citát: „Nemőzem a nechcem nie odvolaf, lebo je nebezpecné a nehodné konaf proti vlastnému svedomiu.“ - „Tu stojím, inak nemőzem, tak mi Pán Boh pomáhaj!" - „Neverím pápezovi ani koncilom. Vedie ma Písmo, moje svedomie je zajatcom Bozích slov!“ A cisár mu na to odpovedal: „Len preto, ze tento brat osamoteny so svojim bludom bojuje proti celému krest’anstvu, ako keby sa vsetci kresf ania teraz i pred tisíc rokmi boli mylili, nemőzeme sa vzdaf katolíckej viery. Som odhodlany vsetko spravif na to, aby sa toto bezbozné vypocúvanie uz dalej nerozsírovalo, svoje král'ovstvá, svoje cisárstvo, telő a zivot.“ Cisár vyhlásil nad Lutherom ríssku kliatbu. Treba spálif jeho spisy. - Luthera ukrili na hrade Wartburg. Tam prelozil do nemciny najprv Novy zákon, potom Stary zákon a spísal clánky viery protestnanskej cirkvi. Reformátorské myslienky sa medzitym zacali presadzovaf v praxi a za Lutherovej neprítomnosti na verejnosti sa umocnil radikalizmus. Reformáciu sírili potulní kazatelia kdekoívek na ulici. Z Wittenbergu sa stalo centrum reformácie. Podía vyhlásenia mestkej rady mali byf z kostolov odstránené obrazy a sochy, základiny mali ísf do spolocnej pokladniceu chudobnych a duchovnych. V r. 1530 na rísskom sneme v Augsburgu Filip Melanchton, najblizsí Lutherov spolupracovník a jeho ziak, prelozil cisárovi Augsburgské vierovyznanie. Dalo by sa zhmút’ asi taktodba viera robí cloveka spravodlivym. Písmo Sváté je jedinym zdrojom viery. Krst a sviatosf oltárna sú jediné sviatosti hodné, aby sa zachovali. Uctievanie Panny Márie a svátyeh sa musí zrusif. Ocistec nejestvuje. Knazi nemusia zif v celibáte. Kedze cisár vierovyznanie neprijal, zalozili evanjelici Smalkaldsky spolok na svoju obranu. Neskőr Luther vypracovaí Smalkaldské clánky, ktoré obsahovali 3 skupiny postoj ov. Vyvoj smerovalk vytvoreniu novej evanjelickej cirkvi. Evanjelická cirkev Augsburgského vyznania prijala za svoj institucionálny znak, erb Martina Luthera. Tvorí ho cierny kríz v cervenom srdei, lebo kríz síce umítvuje, ale ponecháva srdcu jeho farbu. Srdce je ponorené v bielej ruzi, lebo viera dáva pokoj, radosf a potesenie. Biela symbolizuje farbu anjelov a Ducha Svátého. Ruza je pociatkom nebeskej radosti. Belasé pole lemuje zlatá obruc, dokumentajúca blahoslavenstvo nebeské, ktoré je vecné, bez konca a vzácne ako zlato. Znak je vyrazom vyznania: „Spravodlivy z viery bude zif!“ Ku koncu svojho zivota Luther chorfavel a veími ho vzala smrf jedného z jeho siestich detí. Do svojej smrti napísal 102 objemnych kníh a roku 1524 boli jeho texty a melódie piesni zozbierané v Knizőcke duchovnych piesni. Ked’ 18. februára 1546 v rodnom Eislebene umieral, na smrtel’nom lőzku sa tak pomodlil: „Do Tvojich rúk porúcam svojho ducha. Ty si ma spasil, Pane, ty verny Boh.“ ■ Hilda Guláciová-Fabueová
