Evangélikus Élet, 2012. július-december (77. évfolyam, 26-52. szám)
2012-11-04 / 44. szám
io * 2012. november 4. SZLOVÁK OLDAL Evangélikus Élet „Ktorych moc Bozia zachováva vieru na spasenie pripravené zjavit’ sa v poslednom case..“ (i.Pt.i:s.) Pamiatka Reformácie 2.Kor. 6:1-10. Charakteristické crty osobnosti evanjelika alebo co je typicky evanjelické.Apostol Pavel predstavuje korintskym krest’anom krest’ansky spősob zivota. Taky, ku ktorému sa nanovo prihlásila reformácia a ktory sme si osvojili ako evanjelicky. 1. Úplne prvoradym znakom je vzt’ah k milosti Bozej. Evanjelik vie, ze zije z nej ako chudobny z bankového úctu,ktory mu otvoril Otec nebesky(svoj dávno premrhal). Úctu, na ktorom sú vlozené také hodnoty, ako láska, radost’, pokoj, zhovievavost’, neznosf, vernost’, zdrzanlivosí. To ho vedie k pokore a vylucuje pychu. Nikdy túto milost’ nezneuzíva, neberie ju nadarmo, ale rozhojnuje a rozdáva ju. Vie, ze je to drahá milost', poznacená utrpením a krvou Bozieho Syna. 2. Jeho správanie sa nesie v znamení slov „teraz je cas príhodny”. Na sióvá „predtym” a „potom” zabudol. Zije aktívne v prítomnosti v moci Kristovej. 3. Nikomu v nicom nedáva dövod na pohorsenie.a predsa vznása rozruch vsadé tam, kde je mrtvo, spánok, nedbalost’, povrchnost', nevera... 4. V d’alsích versoch predstavuje apostol podrobny a obsírseny opis evanjeliovych vlastností. Spomeniem aspon jednu: ako smutní, ale vzdy veselí. S kresfanom-evanjelikom je radost’ spolunazívat’.lebo je vzdy vesely, dokonca aj vtedy, ked’ mu srdce smúti a place. To neznamená.ze má ústa neustále roztiahnuté do sirokého úsmevu,ale jeho správanie je plné radostnej nádeje.pretoze vidí „za horizont” prítomnych dní. (Zj.21,3-5.) ■ Jozef Grexa Co ]e reformácia? Legenda hovorí, ze velsasskom Mühlhausene stála kedysi slávna kaplnka, v ktorej Bozie slovo kázali samí vyznamní kazatelia. No, ráz, ked’ vytrhli do Elsaska Francúzi, kaplnku spolovice zrúcali. Kedze nebola völ’a obnovit’ ju, tak ju predali. Novy majitel’bol usilovny clovek. Uskladnil si v nej slamu a seno a zriadil kovácsku dielhu. V nej kul a ukované predmety prédával a zarábal. Po rokoch si jeden farár spomenul, ze niekedy to bol kostol a nedalo mu to pokoj. Siel za kovácom a byvalú kaplnku odkúpil. Povyhadzoval z nej slamu a seno. Zrusil kovácsku dielhu, odstránil odtial’vsetko, co tam nepatrí, a obnovil oltár i kazatelnu. Opáf sa v nej zacalo kázat’ averiaci tam spievali a slúzili Hospodinovi.Tento príbeh mozno pripodobnif k cirkvi a reformácii.Starokrest’anskú apostolskú cirkev Tudia poskodili.Miesto Bozieho slova ju naplnili slamou a senom íudskych bludov a pápezskych vymyslov. Namiesto sviatosti Vecere Pánovej, v ktorej sa Tudom dostávalo spasitel’nej Bozej milosti, zriadili v nej dielhu na dobré skutky a za peniaze predávali odpustenie hiechov.Martin Luther zistil, ze z cirkvi sa stal len obchod, prestáva slúzit’ pővodnému úcelu.Nepostavil vsak novú cirkev, len ju obnovil a ocistil od Tudskych bludov a vymyslov. Na základe Bozieho slova z nej povyhadzoval vsetko, co do nej nepatrilo-seno i slamu Tudskej múdrosti, kovácsku dielhu dobrych skutkov a obnovil kazatelnu,aby sa z nej kázalo cisté Bozie slovo a oltár, pri ktorom mohli veriaci dostaf odpustenie hriechov z milosti skrze vieru. ■ M.K. Hrad prepevny je Pán Boh nás Luther túto pieseh napísal - a to sióvá i melódiu,niekedy medzi rokmi 1527 a 1529. Základny námet prevzal zo Zalmu 46. V ösmom a tiez v záverecnom dvanástom versi stojí: “Hospodin zástupov je s nami, Boh Jákobov, hrad nás nedobitny." Na konci stredoveku, ked’ Luther zil, si vsetci uvedomovali vojenskú moc kamennych pevností a hradov (pretoze uz v tej dobé poznali strelny prach i kanon). Luther sa sám po wormskom sneme v roku 1521 musel ako vyhnanec pod kliatbou skoro rok skryvaf na hrade Wartburg. Je pravdepodobné, ze neskör, ked’ skladal pieseh Hrad prepevny, sa mu vybavoval obrázok vysokych a masívnych hradieb Wartburgul, za ktorymi vtedy nasiel bezpecny úkryt pred nepriateími evanjelia. Luther vo svojej piesni trefne premietol vsetky pozemské hrozby a útrapy, o ktorych hovorí 46. zalm do duchovnej oblasti. Krest’anovym nepriatel’om totiz nie je ani tak prírodná pohroma alebo politicky prevrat, i ked’fyzické nebezpecenstvo, choroby, nehody a d’alsie spolocenské nepríjemnosti cloveku strpcujú zivot a vyvolávajú v nás pocity neistoty a ohrozenia. Predsa vsak, najvácsím nepriateTom ostáva „ten stary nepriateT', sátán. Ked’ sa mai Luther stretnút’ v Augsburgu s tymi, ktorí mali moc a svoju pravdu postavili nad evanjelium.jeho priatelia ho varovali, ze ho odsúdia a upália. No luther nasiel pevnú pődu pod nohami v uisteniach svojho Pána. Odpovedal: “I v Augsburgu, uprostred svojich nepriatel’ov, kraíuje Kristus." Luther mohol prísf o zivot i o cesf. Ale nemohol prísf o vieru, ktorú mu dávalo evanjelium a vd’aka ktorému mai podiel na vecnom zivote. Hrad prepevny je Pán Boh nás. U Neho je ochrana pred „kniezat’om tohto sveta, ktorého i len „slovícko" Písma porazí. ■ M. Kováciková J. Potúcek Lutherova modlitba Hl’a, Hospodine, cirkev hnije, kol tela ovija sa had i vlci draví, mnohé zmije zozierajú telő, polnoc bije pastieri zlí, nepasú stád. A vraha krutá ruka vsadé rozsieva svoju smrtnú siet’, ach, kőiké duse hynú v hlade po Slove prahnúc zíznia v smáde, tmy obkl’úcili cely svet. Co cinif, Hospodine, Boze, ked’ dúsa v ziali zovretá? Vzkries, pomóz v tejto smrti hrőze, v ohnivom zjav sa, Pane, voze, by prisla Tvoja odveta. Daj sily k boju, Tvojho Ducha podopri svojím ramenom, do Slova pravdy oblec rúcha, by vstala mnohá dúsa hluchá, zasiahni pravdy plamenom. Mój zivot v Tvojej ruke.Pane, tak idem smele s selmou v boj, len Tvoja vőía nech sa stane, hoc’ pőjdem v súzení a hane, ó, Pane, vsetky rany zhoj. Lutherova ruza Vlastny erb Martina Luthera prijala Evanjelická cirkev augsburgského vyznania za svoj institucionálny znak. Tvorí ho cierny kríz v cervenom srdci, lebo kríz síce umítvuje, ale ponecháva srdcu jeho farbu. Srdce je ponorené v bielej ruzi, lebo viera dáva pokoj, radost’ a potesenie. Biela symbolizuje farbu anjelov a Ducha Svátého.Ruza sa nachádza v belasom poli, symbolizujú priestor nebeskej oblohy, lebo radost’ v Duchu a vo viere je pociatkom nebeskej radosti. Belasé pole lemuje zlatá obruc, dokumentajúca nebeské blahoslavenstvo, kroré je vecné, bez konca a vzácne ako zlato. Znak je vyrazom vyznania: Spravodlivy z viery bude zif.
