Simon Attila et al.: Revolúcia v susedstve. Maďaraská revolúcia v roku 1956 a Slovensko (Somorja-Pozsony, 2017)
II. Slavomír Michálek: Limity bipolárneho sveta v polovici 50. rokov 20. storočia
Slavomír Michálek32 jej ekonomickú obnovu. Preto došlo k utesneniu nemecko-nemeckej hranice. Avšak únik východonemeckých mozgov do NSR pokračoval cez poslednú zostávajúcu dieru železnej opony, t.j. cez pasáž medzi východným a západným sektorom Berlína. Ultimátum ohľadne Berlína naplánoval Chruščov nielen na dosiahnutie cieľa odstrániť Sovietov iritujúci západný sektor mesta, ale malo poslúžiť dvom ďalším ambicióznym zámerom. Prvým bolo rozbitie rastúceho amerického spojenia s Adenauerovým režimom, ktoré bolo skúšobným testom amerického odhodlania brániť bezpečnostné záujmy Bonnu a samotný západný Berlín. Poškodenie osi Bonn - Washington mohlo spôsobiť neubrániteľnosť pozícií hlboko v komunistickej hemisfére. Druhým zámerom bolo dosiahnutie neangažovanosti ďalších spojencov z NATO nielen v tejto otázke. Kremeľ v rokoch 1958 - 1959 jasne varoval 12 krajín aliancie, že ich vojenské partnerstvo s USA garantuje ich zničenie v prípade, že medzi dvoma nukleárnymi superveľmocami dôjde k vojne. Cieľom tejto výstrahy bolo odradiť európskych členov NATO od toho, aby súhlasili s vytvorením základní na ich územiach pre americké rakety stredného doletu. Západné krajiny odmietli sovietske ultimátum jednohlasne a znovu potvrdili ich prístupové práva k západnému Berlínu. Zoči-voči tomuto zjednotenému frontu Kremeľ zaradil spiatočku, Chruščov uznal spojenecké práva v Berlíne a navrhol summit, ktorý by raz a navždy vyriešil berlínsky bod. Do leta 1959 odsúhlasilo Francúzsko, Taliansko a Velká Británia vytvorenie základní pre americké rakety stredného doletu na svojich územiach. Dňa 3. augusta 1959, počas konferencie ministrov zahraničných vecí v Ženeve predstavitelia vlád Moskvy a Washingtonu vyhlásili, že Chruščov a Eisenhower si vymenia štátne návštevy. Nedávna Berlínska kríza sa zdala byť jednostranným sovietskym ústupom vyriešená. Posledné dva týždne septembra 1959 sa zapísali do histórie tým, že sovietsky líder Chruščov ako prvýtitulár východnej veľmoci navštívil USA. Po ceste americkým vnútrozemím absolvoval sovietsky hosť sériu rozhovorov v prezidentskom sídle v Camp Davide. Z týchto dôverných rozhovorov nevzišlo nič podstatné, platila tichá dohoda o berlínskej otázke, ktorá nebola vôbec otvorená v očakávaní, že konferencia veľmocí nasledujúci rok tento problém vyrieši. Napriek tomu začala sovietska propaganda vytrubovať lyrické tóny o „duchu Camp Davidu“ práve tak, ako oslavovala „ducha Ženevy“ po bezvýznamnej, resp. neodôvodnenej veselosti na summite pred štyrmi rokmi. Akokoľvek by sa to zdalo ničím, predsa len hlasy srdečnosti, ktoré naplnili východo-západné rozhovory, zlepšili perspektívy uvoľnenia medzinárodného napätia trvajúceho predošlé desaťročie. A vítanou úľavou v napätých vzťahoch bolo tiež campdavidské moratórium na berlínsky problém, ktoré však v podstate túto otázku neriešilo, iba ju oddialilo. Centrum studenej vojny zostalo v Európe. Centrom Európy zostalo Nemecko a centrom Nemecka zostal Berlín. A v zhode s týmto konštatovaním sa Chruščov znovu chopil iniciatívy. Poznajúc svoju domácu pozíciu i kritiku Pekingu potreboval priam zúfalo dosiahnuť medzinárodný triumf. Rozhodol sa, opäť raz a navždy,
