Kuhnová, Daniela - Kardosová, Ľubomíra (szerk.): Rómska Kultúra na Slovensku v 21. storoči (Dunaszerdahely, 2004)

Viliam Zeman: Rekodifikácia a štandardizácia rómskeho jazyka

26

CC

oo

>

~o

'CCS

>

CDd

>,

d

CDd

O>>

oad

E

od

d

d!

E

"o-o

co

'"cD

CD

CVS

CO

E

"(D"O

—

CDCD

OOQ.

Slovenčina je najmladšia a najživšia prienikom slovenských slov do rómčiny. Rómsky jazyk preberá prevažne výrazy, ktoré pomenúvajú nové reálie, ale i slová, ktoré nemajú v rómskom jazyku ekvivalent. Preberá zo SJ aj napr.: prípony, predložky (o, pre). Slovenský jazyk preberá z rómskeho len slová, ktoré sa používajú len v akejsi štandardnej slovenčine: pančo - človek, love - peniaze, čaja - dievča, čhávo - chlapec.

Už približne 100 rokov sa tlačia a vydávajú texty v rómskom jazyku, je jazykom, ktorý paradoxne v podstate nie je štandardizovaný. Pretože písaná tradícia v každom jazyku je nevyhnutne spájaná práve so štandardizáciou a kodifikáciou. Sú to cesty k riešeniu aj tohto komunikačného problému rómskeho jazyka, fixovaním písma a fixovaním slovnej zásoby a jej následným rozvíjaním. Vieme, že Rómovia na Slovensku sa dorozumievajú pomocou regionálnych dialektov, ktoré nie sú podrobnejšie preskúmané, v zásade sa však medzi sebou bez väčších problémov dohovoria. Je preto nevyhnutné urobiť správny výber normy, ktorá by mala tvoriť základ štandardizácie rómskeho jazyka. Spojenie dialektov východného a západného Slovenska môže vytvoriť základ na tvorbu slovnej zásoby kodifikovanej rómčiny. Jedným z predpokladov je vytvorenie a dokončenie dvojjazyčného rómsko-slovenského slovníka. Kodifikáciou sa ustanoví, resp. vyhlási istý systém národného jazyka za všeobecne záväzný pre verejnú komunikáciu. Štandardizáciou sa zavŕši úsilie a zavedenie noriem vo všetkých rovinách a oblastiach jazyka. Vydanie pravidiel rómskeho pravopisu, gramatiky rómčiny, rómskeho slovníka vrátane vedeckého opisu rómčiny budú tvoriť základ vydaných publikácií potrebných ku kodifikácii rómskeho jazyka.

Milena Húbschmanová prezentuje názor - citujem: „V súčasnej tzv. postmodernej socíolíngvístíke sa v súvislostí s plánovaním jazyka používajú pojmy kodifikácia pravopisu a štandardizácia jazyka. Pravopisné pravidlá možno stanoviť konvenciou, dohodou. Čas od času sa pravopis mení, aby bol v súlade s vývojom jazyka, najmenej pre určité obdobie býva jednoznačne záväzný. Kodifikovať jazyk, pokiaľ nechceme vytvoriť umelé esperanto - nie je možné. Pre proces zovšeobecňovania regionálnych variet a variantov sa používa pojem štandardizácia, ktorý neimplíkuje fixnosť a záväznosť monoalternatívneho kódu. Štandardizácia počíta s faktorom spontánneho rozvoja, s väčšou časovou premenlivosťou foriem, pripúšťa polyalternatívne normy, je tolerantná voči regionálnym variantom, menovite lexikálnym, ale i gramatickým a fonetickým." Autorka tiež pripomína: „Stanoviť mieru medzí únosnou a neúnosnou polyalternatívnosťou je ťažké. Len rozsiahla komunikačná prax v najrôznejších sférach, kde sa uplatňuje ako hovorený, tak písomný jazyk, ukáže, ktoré alternatívy sú prijateľné a ktoré nie. Metóda pokusov a omylov pri štandardizácii jazyka je nevyhnutná."

Podľa niektorých odborníkov na rómsky jazyk u nás ku kodifikácii došlo v roku 1971, kedy jazyková komisia pri vtedajšom Zväze Cigánov - Rómov na Slovensku (1969 - 1973), prijala záväznú písomnú normu slovenského dialektu rómčiny. Vychádzala z pravopisných zvyklostí a princípov slovenčiny. Bola v zásade prijatá slovenská abeceda, vrátane diaktríckých znamienok, ktoré sa používali podľa odlišných pravidiel. Výnimku tvoria grafémy th, kh, ph, čh.