Petőcz Kálmán (szerk.): Národný populizmus na Slovensku a slovensko - maďarské vzťtahy 2006-2009 (Somorja, 2009)
Peter Učen: ako pristupovat k národnému populizmu
Peter Učeň Prečo sa potom práve výraz ‘národný populizmus’ stal všeobecnou skratkou pre pomenovanie politiky radikálnej pravice? Volba tohto ‘krstného mena’ odráža povahu hrozby, ktorú tieto strany pre hlavný prúd predstavovali, ale práve tak veľa prezrádza o liberálno-demokratických ‘krstných otcoch’ strán, ktoré skutočne boli radikálne, populistické, nacionalistické a autoritárske. Žiadny z atribútov, ktoré si radikálna pravica vyslúžila, nebol v európskej politike ozaj smou novinkou. Znepokojujúcou inováciou, ktorú radikálna pravica zaviedla, však bola efektivita ich kombinácie a ohlas, ktorý nachádzala v niektorých segmentoch európskeho voličstva. Aby sme porozumeli povahe tejto hrozby, bude užitočné si v skratke zrekapitulovať predpoklady povojnového konsenzu v Európe. V typickej západoeurópskej spoločnosti sa lavica (t.j. socialisti alebo sociálni demokrati) v zásade zhodla s pravicou (t.j. kresťanskými demokratmi alebo konzervatívcami) na liberálno-demokratických normách pokiaľ ide o formu a obsah domácej politiky, na potrebe sociálneho štátu (tzv. welfare state) ako nástroja na zabezpečenie sociálnej stability a elimináciu extrémnej nerovnosti, a na postupnom a vyjednanom prenose niektorých právomocí z úrovne národného štátu na inštitúcie Európskej únie. Povaha hrozby radikálnej pravice pre tento konsenzus spočívala napríklad v tom, že začala požadovať ‘nativistickú’ reinterpretáciu občianstva v západných spoločnostiach a spochybňovala, že občianstvo by malo byť púhym výsledkom právnych procedúr. Požiadavka ‘substanciálnejšieho’ definovania dôvodu na vznik občianstva bola čímsi viac ako len reakciou na začínajúci prílev emigrantov - bola príznakom odlišnej predstavy o povahe politiky. V tomto duchu začala radikálna pravica spochybňovať ‘posvätnú kravu’ liberálnych práv a slobôd, o ktorých v liberálnych demokraciách nebolo možné rozhodovať ľudovým hlasovaním. A európsku integráciu dôsledne prezentovala ako najväčšiu hrozbu pre pravé národné záujmy. Potenciálne dôsledky takejto reinterpretácie politiky boli pre liberálnodemokratický hlavný prúd fatálne. Pokiaľ ide o ‘národný populizmus’, populizmus sa stal skratkou pre všetky antiliberálne prvky politiky radikálnej pravice, najmä neúctu voči etablovaným normám politického správania, očierňovanie etablovaných elít a spôsob, akým boli tieto prezentované ako zradcovia záujmov jednoduchých ľudí. Nacionalizmus zasa označoval vnútropolitický nativizmus a odpor k nadnárodným metódam a projektom na pokračovanie socioekonomického rozvoja európskych národov (napr. Európska únia). Teda okrem toho, že radikálna pravica bola ‘pravicou’ v zmysle odmietania rovnosti ako výsledku štátnej intervencie, osvojila si vo svojej kritike 14
