Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Peter Juščák: GULAG a ženský fenomén. Skúsenosti žien z bývalého Československa v praconvých táboroch GULAG v ZSSR
64 Peter Juščák Demčík ochorel na šerosleposť. Vyliečila ho Kazaška, u ktorej býval cestou z lágru na západ. Varila mu jahňacie bobky a v krátkom čase sa šerosleposť stratila.48 V lágroch spravidla nebolo možné kontaktovať sa s rodinou doma. Internovaní nevedeli ako dlho budú v lágri a doma zasa nevedeli, kam sa zavlečení podeli a či sú nažive. „Boli Vianoce a my sme stáli v lágri vonku pod hviezdami. Keby tak naši rodičia vedeli, kde sme a čo tu robíme (...). Veď naši rodičia doma ani netušili, kam nás vzali, v Medzeve nik netušil čo sa s nami stalo. Otec doma chodil ako šialený, skoro sa zbláznil, - moje dievčatko, kam sa podelo (...) a ja som pritom bola tam, v Rusku (...)“, spomínala Mária Schurgerová. Návrat domov Jozef Freimann sa vrátil do Medzeva medzi prvými štyrmi prepustenými. „Prišla za mnou matka Irenky Pindrochovej. Pýtala sa: Kde je Irenka? Ja som mlčal, nehovoril som nič. Povedz, kde je Irenka, kde je? Nuž som povedal: Irenka zomrela (...). Bože môj, mali ste počuť ten plač, ten plač. Ľudia chodili, pýtali sa a ja som rozprával, ten žije, ten zomrel (...). Vedel som o tridsiatich, ktorí zomreli. Až potom nastal po Medzeve nárek.“49 Návraty domov, akokolVek vytúžené, vôbec neboli romantickým príchodom do svojho rodiska. Irena Kawaschová sa vrátila z lágra po vyše ôsmych rokoch. V Kežmarku ju prijali nevľúdne, bola už vyhlásená za mŕtvu a jej manžel si založil novú rodinu. Svoje táborové dieťa vymohla cez červený kríž až po roku. Naviac, táborový syn bol dôvodom, že jej utrpenie v kolymskom pekle známi aj niektorí príbuzní relativizovali, dokonca spochybnili a v podstate ju odsúdili. Uchýlila sa najprv k matke, neskôr sa v Kežmarku vydala druhýkrát. Je známe, že návraty židov z koncentračných táborov do svojich domovov boli sprevádzané nevraživosťou domáceho obyvateľstva. Kováčová sa vrátila do Bardejova po pobyte v dvoch lágroch smrti, nemeckom a sovietskom. Susedia, ktorí sa nasťahovali do ich bytu a prisvojili si ich nábytok a zariadenie jej vydali len škatuľu s rodinnými fotografiami. Elena Puchyová bola z Kaukazu deportovaná na Záporožie, neskôr potom do Nemecka. Z Nemecka spolu s rovnako postihnutými karpatskými Nemkami prešli ilegálne cez hranice do Československa, pobudli krátko vo väzení a po identifikácii im čs. orgány dovolili odcestovať domov, do Smolníka. Tam ju čakalo stretnutie s nevlastnou matkou, ktorá ju v podstate podstrčila sovietskym vojakom na onú brigádu. Chcela si tak uchrániť pred deportáciou svojho muža, Eleninho otca. Až do konca života niesla pocit viny. Návraty do obcí a miest boli sprevádzané výbuchmi žiaľu a beznádeje. Tridsať mŕtvych Medzevčanov v donbaských baniach otriaslo mestečkom a okolím. Napriek tomu na prvomájovom sprievode počula Mária Schűrgerová slová jedného udavača o tom, že čistku v meste urobili nedôsledne. Zdalo sa mu, že priveľa Nemcov sa vrátilo do Medzeva späť. „A to my sme boli tá špina, ktorú bolo treba odstrániť?“ opýtala sa ho nečakane Mária Schurgerová. Muž na to zmĺkol. 48 DEMČlK, Jan. Mùj útek do Gulagu. Praha : Společnost pŕátel Podkarpatské Rusi, 1995, s. 41. 49 Rozprávanie Jozefa Freimanna, nahrávka, archív Peter Juščák.
