Perkár, Martin - Simon Attila - Tokárová, Zuzana: Cena víťazstva. Odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944-1945 (Šamorin-Košice, 2017)
Stanislav Mičev: Slováci v zajateckých táboroch NKVD
28 Stanislav Mičev Začiatkom roku 1940 dostal légión k dispozícii ďalšiu miestnosť pre 135 ľudí. Uvažovalo sa aj o tom, že nový tábor by sa vybudoval priamo v Jarmolinciach. Celkový stav k začiatku roku 1940 bol 674 zajatcov, z ktorých bolo 507 Čechov, 104 Židov a 63 Slovákov, v jednotke bola aj jedna žena (lekárka). Začiatkom februára Makljarský znovu v prísne tajnej správe konštatuje, že „životné podmienky sú stále neuspokojivé. Len tretina legionárov spí na pričniach, zostatok na podlahe (...). Nespokojnosť a rastúci negatívne emócie sú spôsobené zlými životnými podmienkami, nepravidelným zásobovaním potravinami, zadržovaním pošty, nútením legionárov rozoberať miestny kostol a podobne. V neposlednom rade je to aj neistota o ich ďalšom osude. Atmosféra je veľmi napätá, pripravujú sa rôzne formy protestu - hladovka.“* Okrem skupiny internovaných Čechov a Slovákov zo Svobodovej jednotky registrovali sovietske orgány aj skupinu 180 - 200 českých a slovenských vojakov, ktorí sa usadili na území západnej Ukrajiny. Až koncom januára bolo nariadené urobiť ich súpis a preveriť ich dokumenty. Administratíva NKVD predložila v Berijovi tri možné riešenia: ■ Odtransportovanie všetkých Čechov do jedného z táborov pre vojnových zajatcov ■ Zabezpečenie Čechov v tábore, ako internovaných s menej náročným režimom ■ Umiestniť legionárov do tábora izolovaného od miestnych obyvateľov napríklad do oranského tábora v Gorkovskej oblasti Berija reagoval v druhej polovici februára 1940 a požadoval, že „Čechov je nutné lepšie zabezpečiť ako ostatných vojnových zajatcov a sústrediť ich na jednom mieste“.8 9 Sovietske orgány sa ocitli v situácii, keď na ich území boli príslušníci už vlastne neexistujúceho štátu, odhodlaní bojovať proti okupantovi, nacistickému Nemecku. Nemecko však bolo v tej dobe platným spojencom Sovietskeho zväzu a na strane druhej v Moskve až do decembra 1939 pôsobil československý veľvyslanec Z. Fierlinger. Uvažovali preto o niekoľkých možných riešeniach vzniknutej situácie. Do úvahy pripadala možnosť umiestniť legionárov v oranskom tábore, ktorý mal kapacitu okolo 3 000 miest a bol pôvodne vybudovaný pre fínskych zajatcov. Dôstojníci mali byť rozmiestnení na posteliach a radoví vojaci na dvojpodlažných pričniach. Tábor mal byť zabezpečený posteľným oblečením, čistým prádlom a dostatočným zdravotníckym zabezpečením a stravovanie malo byť zabezpečené podľa priložených noriem. Dokument o stravovacích normách sa však nezachoval, a tak možno predpokladať dva spôsoby riešenia. Buď to zostalo ako dovtedy na základe stravovacích noriem Červenej armády, alebo na základe noriem platných v tej dobe pre zajatecké tábory. Nakoniec sa Sovieti rozhodli práve pre toto riešenie. Príkaz bol vydaný 21. marca 1940 a o dva dni sa jednotka sťahovala do tábora Oranki. Tábor pre tisíc osôb bol vytvorený špeciálne pre Čechov a Slovákov a bol jednoznačne v správe UPVI NKVD. Dňa 3. apríla dorazilo do tábora celkom 798 osôb, vrátane žien a detí. Tábor sa nachádzal v bývalom 8 Český a slovenský legion v SSSR (1939 - 1945). [online], [cit. 2017-05-01]. Dostupné na internete: <www.czechpatroits. com/csmu/cslegion.php>. Na základe preverovania zo strany NKVD došlo k zatknutiu 13 príslušníkov jednotky, ktorí sa prejavovali kritikou sovietskeho režimu. 9 Český a slovenský legion v SSSR (1939 - 1945). [online], [cit. 2017-05-01]. Dostupné na internete: <www.czechpatroits. com/csmu/cslegion.php>. V sovietskych dokumentoch sú príslušníci Svobodovej jednotky označovaní ako Česi, alebo ako legionári, o Slovákoch nie je zmienka, okrem vykazovaných štatistík, kde je možné aspoň čiastočne zistiť národnostnú príslušnosť. Spomínaná skupina zo Západnej Ukrajiny sa pripojila k ostatným pri presune do Oraniek na stanici Šepetovka - bolo to 150 osôb vrátane 15 žien a 6 detí.
