Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)
I. Východiská
L 2 Základné pojmy a teórie 29 každý z vymenovaných subjektov „sa snaží ‘reprezentovať’ menšinu smerom k jej členom, hostiteľskému štátu či vonkajšiemu svetu a zároveň sa pokúša monopolizovať legitímnu reprezentáciu skupiny“ (cit. d. 61). „Národná menšina (...) je poľom zápasu v dvojakom zmysle. Je to (...) zápas v zmysle presadiť a udržať istú pozíciu oproti (pozn.: kurzíva v origináli) hostiteľskému štátu, a súčasne aj zápas v zmysle presadiť a udržať istú víziu o hostiteľskom štáte, a síce ako o racionalizujúcom alebo národne utláčajúcom štáte. Tieto dva zápasy sú od seba neoddeliteľné; ako mobilizovaná národná menšina môže presadiť a udržať pozíciu so svojimi požiadavkami na uznanie a práva, iba pokiaľ bude presadzovať a udržiavať víziu o hostiteľskom štáte ako o racionalizujúcom alebo národne utláčajúcom štáte. Pokiaľ túto viziu o hostiteľskom štáte nebude schopná udržať, bude podkopaný základ jej mobilizácie ako národnej menšiny“ (cit. d. 64). Čo Brubaker rozumie racionalizujúcim štátom, ktorý je druhou zložkou, politickým poľom triadickej konfigurácie? „Nacionalizujúci štát nie je národný štát v širokom zmysle etnokultúme homogénneho štátu, kde veľká väčšina občanov patrí k tomu istému etnokultúmemu národu. Práve naopak. Aj keď jeho predpokladom nie je etnokultúma heterogenita (lebo nacionalizujúce projekty môžu prebiehať aj prebiehali i v podmienkach etnokultúmej homogenity), nacionalizujúce štáty sú spravidla etnokultúme heterogénne. Ďalší dôvod, prečo dávam prednosť termínu ‘racionalizujúci štát’ pred výrazom ‘národný štát’je, že výraz ‘národný štát’ implikuje zavŕšený alebo ukončený stav, zatiaľ čo prvý termín vhodne naznačuje, že tento stav ešte nie je celkom zavŕšený. Nacionalizujúci štát chápu jeho elity vyslovene ako nedokončený štát“ (cit. d. 63). Domovskou krajinou (homeland) Brubaker nerozumie nutne krajinu, kde príslušníci menšiny „alebo ich predkovia niekedy žili. To nie je nevyhnutné. Tiež nie je potrebné, aby menšina myslela na vonkajší štát alebo na jeho územie ako na svoj domovský štát. Vonkajšie národné domovské krajiny sú konštruované politickými akciami, nevyplývajú z faktov etnickej demografie. Nejaký štát sa stáva vonkajšou národnou ‘domovskou krajinou’ pre ‘jej’ etnickú diaspóru tým, že politické alebo kultúrne elity definujú etnonacionálne príbuzenstvo žijúce v iných štátoch ako príslušníkov toho istého národa a tvrdia, že v istom zmysle ‘patria’ k danému štátu“ (cit. d. 58). V každom zo spomenutých politických polí a tiež medzi nimi prebieha stála interakcia, „relácia medzi relacionálnymi poľami“ (cit. d. 67). „Centrálnym aspektom tohto triangulámeho relacionálneho vzťahuje vzájomné monitorovanie medzi jednotlivými poľami: aktéri každého poľa ustavične monitorujú relácie a akcie v každom z ďalších dvoch polí“ (cit. d. 68). Z toho všetkého vyplýva, že nielen o národe platí: „Národ (nationhood) nie je jednoznačný spoločenský fakt, ale diskutabilná - a často aj diskutovaná - politická požiadavka“ (Brubaker 1998:278). To isté platí aj o národnej menšine. Ďalšou otázkou je, kto túto požiadavku vznesie. Brubaker jasne hovorí, že sú to rôzne organizácie, strany, hnutia a individuálni politickí podnikatelia, ktorí samých seba považujú za reprezentantov menšiny. Národnú menšinu však tvoria nielen oni, a ani nie je isté, že sa ich stanovisko zhoduje s názorom väčšiny príslušníkov menšiny, nakoľko je pravdepodobné, že nepredstavujú väčšinu jej populácie. Predstavy príslušníkov menšiny o menšine a menšinovom bytí nie sú totožné s predstavami tých, ktorí formujú tieto predstavy, a tým vlastne menšinu ďalej pretvárajú. Potvrdzuje to Zoltán Kántor, keď píše, že „štát, národná menšina, medzinárodné organizácie a veda - všetky sa snažia definovať národné menšiny zo svojho vlastného hľadiska“ (Kántor 2004:276), ako aj Jaroslaw Kilias, ktorý hovorí o polyperspektívnosti založenej na rozdielnosti ľudskej skúsenosti (Kilias 1999:426). Kilias to síce uvádza v súvislosti s národom, avšak ním spomínaných 5 perspektív možno podľa môjho názoru aplikovať i v rovine národných menšín. Tieto perspektívy, inak úrovne operacionalizácie náro
