Lampl Zsuzsanna: Sociológia maďarov na Slovensku. 1. Slovenský a Maďar (Somorja, 2013)

I. Východiská

24

I. Východiská

kultúrne komunity. Smith ich nazýva etnickými jadrami, etnickými komunitami, ktoré sa vzájomne jasne odlišovali v týchto šiestich znakoch (cit. d. 208-209.):

1. spoločné meno skupiny,

2. mýtus spoločného pôvodu,

3. spoločná historická pamäť o spoločne zažitej skúsenosti,

4. spoločné „historické územie“ alebo „vlasť“, resp. asociácie predstáv o nich,

5. jeden či viac prvkov spoločnej kultúry - jazyk, obyčaje alebo náboženstvo,

6. pocit súdržnosti medzi členmi komunity.

Hoci sa etnické komunity podobali na

národ, neboli národmi, pretože neexistoval moderný štát18, bez ktorého niet moderného národa. No keďže moderný národ má dva komponenty, etnický a občiansky, podľa Smitha ani moderný národ nemohol vzniknúť bez etnických komunít, t. j. spoločnej kultúry, pretože ani moderný národ si nemožno predstaviť bez vyššie uvedených znakov. „Národ musí mať ešte i dnes ako národ spoločné dejiny a kultúru, teda spoločné mýty o pôvode, spoločné spomienky a kultúrne symboly. Pokiaľ by to tak nebolo, mohli by sme hovoriť iba o teritoriálnych štátoch. Spájanie a prelínanie sa kultúrnych alebo ‘etnických’ komponentov s politickými, teritoriálnymi, školskými a ekonomickými faktormi, ktoré by sme mohli nazvať aj ‘občianskymi’je to, čo zakladá moderný národ. Súčasné národy potrebujú spoločné mýty, spomienky a symboly aspoň tak ako niekdajšie etnické komunity, lebo práve tie sa podieľali na formovaní a zachovávaní sietí solidarity charakteristických pre národy. Navyše dali národom aj vlastnú individualitu. Národy môžeme teda chápať na jednej strane ako rekonštrukcie intelektuálnych a iných elít a súčasne ich právom považovať za útvary formované historickými procesmi, ktoré možno skúmať ako reálne procesy“ (cit. d. 213).

Moderný národ sa teda buduje okolo etnického jadra. Občiansky komponent národného bytia sa začína formovať v období priemyselnej revolúcie, etnický komponent -1, j. kultúrna homogenizácia - je však v tom čase už hotový. Nie každá komunita s vlastným etnickým jadrom sa stáva národom. V takej komunite však, ktorej sa to podarí, národotvomý proces môže prebehnúť dvomi spôsobmi, nakoľko etnické komunity sú dvojakého druhu: buď laterálne, čiže horizontálne, alebo démotické, čiže vertikálne. Tzv. aristokratické alebo laterálne či horizontálne komunity sú etniká v danej spoločnosti vládnuce. V ich prípade je určujúce etnické vedomie a kultúra vyšších vrstiev, toto sa povyšuje na úroveň spoločenskotvomého faktora tzv. byrokratickým inkorporovaním: „Etnickej skupine tvoriacej vyššiu spoločenskú triedu sa tak podarilo vybudovať relatívne silný a stabilný administratívny aparát, ktorý mohla použiť aj ako prostriedok kultúrnej regulácie, čo jej umožnilo definovať novú a širšiu kultúrnu identitu“ (cit. d. 214)19. Na druhej strane v démotických komunitách je každá vrstva nositeľkou tej istej kultúry a podieľa sa na nej rovnako a tradícia - v rámci nej tradičné náboženstvo a jeho artefakty - je zárukou kultúrnej jednoty. Démotické etnikum je však spravidla podriadené etnikum, na ktoré sa laterálne etnikum snaží, v mnohých prípadoch úspešne, rozšíriť proces kultúrnej homogenizácie (bez toho by sa laterálne etnikum nemohlo stať moderným národom). Démotické etniká, ktoré ‘nesplynú’, môžu pod vedením ich vrstvy národnovýchovnej inteligencie vykročiť na cestu smerom k zrodu národa. Motorom transformácie podriadeného vertikálneho etnika bola sekularizujúca intelektuálna

18 Smith to nazýva občianskym komponentom národného bytia (cit. d. 217.).

19 Podobne ako zmienený proces zjednocovania u Renana. „Inkorporujúci byrokratický štát sprostredkuje kultúru aristokratického etnika ostatným vrstvám spoločnosti, vidieku, predmestiam, čím nahradila (alebo získala do svojich služieb) cirkevné autority a miestnu šľachtu. Západné spoločnosti išli touto cestou: kultúrna homogenizácia organizovaná okolo etnického jadra z vyšších vrstiev prebieha súbežne s administratívnym inkorporovaním“ (Smith 2004:228).