Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)

Tartalom - Štúdie

98 Zoltán Szalay alebo rozhodnutia, uvádzať adresáta na doručovaných dokumentoch a obál­kach. Ide o fakultatívne ustanovenie, zákon nikde nevylučuje možnosť používa­nia štátneho jazyka, ale pokiaľ by bolo v príslušnom súdnom okrese postačujú­ce používanie menšinového jazyka, jazykový zákon upúšťa od povinného použí­vania štátneho jazyka. Tým vlastne, aj keď to zákon expressis verbis neustano­vuje, umožňuje používanie jazyka menšiny ako úradného jazyka. Používanie jazykov národnostných menšín upravuje aj rad ďalších predpisov. ČI. 1 bod m) vykonávacieho predpisu, resp. čl. 33 a 40 ustanovujú jazyk pečiatok na roz­hodnutiach a verejných listinách. V prípade dvojjazyčných rozhodnutí a verejných listín sa ustanovuje povinnosť používať dvojjazyčné pečiatky, ak je to organickou súčasťou vybavenia veci. Vyhlášky súdov a úradov „menšinových okresov“ sú tiež dvojjazyčné. Vyhláška ministra povereného správou Slovenska č. 4148 z 25. júla 1919 umožňuje používanie dvojjazyčných okrúhlych pečiatok na územiach obývaných maďarskou men­šinou. Vykonávací predpis umožnil viacjazyčnosť cestovných pasov a iných cestovných dokladov. Podľa nariadenia vlády č. 244 z r. 1923 možno používať oficiálne funkcie verejných činiteľov aj v menšinovom jazyku. Štát sa aktívne podieľal na odstraňovaní prípadných nedostatkov pri používaní jazykov menšín v praxi: jednotlivé ministerstvá určili oficiálne označenie podriadených orgánov v menšinovom jazyku v samostatných predpisoch (konkrétne išlo o nemecký, poľský a maďarský jazyk).22 Výborným príkladom priamej účasti štátu na úlohách v oblasti používania menšino­vých jazykov je zákon č. 500/1921 Zb., na základe ktorého sa Zbierka zákonov a naria­dení československého štátu popri oficiálnom, československom znení vydávala súčas­ne s originálom aj v nemeckom, poľskom a maďarskom preklade. Takáto prax sa uplat­ňovala do roku 1938. Ďalšie dôležité ustanovenie z pohľadu menšinových jazykov obsahuje tzv. bankový zákon (zákon č. 347/1920 Zb.), ktorý ustanovuje, že text bankoviek sa uvádza v štát­nom jazyku, ale hodnotu bankovky treba uviesť aj v slovenskom, ruskom, nemeckom, poľskom a maďarskom jazyku. Táto úprava je zaujímavým príkladom na postavenie slo­venského jazyka ako „menšinového“ a taktiež na nedostatok životaschopnosti fikcie „československého jazyka“. § 8 bankového zákona ustanovil ďalšie pravidlá používania jazykov tzv. „ceduľovou bankou“ - centrálnou bankou. Vnútorným úradným jazykom banky, ako aj rokovacím jazykom na valných zhromaždeniach a bankových schôdzach bol jazyk československý. V tomto jazyku zverejňovala banka svoje vyhlášky a výkazy. V mestách, kde žilo aspoň 20 % obyvateľov patriacich k národnostnej menšine, sa k oznamom povinne pripájal preklad v príslušnom menšinovom jazyku. Podobné pravidlo platilo pre nápisy na budo­vách banky a vo vnútri budov banky. Právny poriadok prvej republiky bol veľkorysý voči poslancom národného zhromaž­denia. Zákon č. 325/1920 Zb. umožnil poslancom nemeckej, ruskej, maďarskej a poľ­skej národnosti, aby vystupovali vo svojom materinskom jazyku, resp. aby predkladali svoje návrhy, otázky, interpelácie a zložili poslanecký sľub vo svojom materinskom jazy­ku. Taktiež počas hlasovania podľa mena mohli používať tento jazyk a správy prezi­denta republiky adresované poslaneckej snemovni sa vydávali aj v jazykoch menšín. 22. József Gyönyör spomína nariadenie Ministerstva vnútra č. 26 711 z 22. mája 1922 a obežník Ministerstva zahraničných vecí č. 194 601-1. z 24. novembra 1924 (s presným menšinovým označením Československej republiky).

Next

/
Thumbnails
Contents