Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
Jazykové práva menšín na Slovensku... 95 2.3.1 Štátny, oficiálny jazyk Jazykový zákon, vychádzajúc z čl. 7 ods. 4 zmluvy zo Saint-Germain-en-Laye, ustanovil štátny, oficiálny jazyk republiky. Počas prípravy a schvaľovania zákona vyvolalo najväčšie rozpory to, či sa do textu má dostať výraz „oficiálny jazyk“ alebo „štátny jazyk“. „Určité politické strany pripisovali veľký význam uznaniu československého jazyka za »štátny jazyk«, rozhodne väčší, než skutočne dôležitému vymedzeniu z toho vyplývajúcich privilégií.”11 Podľa § ltoto privilegované postavenie prináleží „československému jazyku“. Pojem „československý jazyk“ zavádza práve tento jazykový zákon, aby sa tým zdôrazňoval princíp národnoštátnej jednoty. József Gyönyör pripomína, že ústavná komisia „považovala za vhodné, aby jazyk, ktorým hovorí »štátotvorný národ«, bol označovaný v oblasti práva spoločným názvom, aj keď v skutočnosti ide o »dve formy prejavu toho istého jazyka, českú a slovenskú«“.11 12 Konštrukciou „československý jazyk“ sa mala zabezpečiť rovnocennosť českého a slovenského jazyka pod rúškom umelo vytvoreného pojmu, čo v praxi znamenalo, že český text sa považoval takisto za „československý“ ako slovenský text. Môžeme sa teda pridať k stanovisku Józsefa Gyônyôra, podľa ktorého „komisia vytvorením jednotného pojmu úradného jazyka nechcela vytvoriť nový pojem, len používa spoločné označenie“.13 Toto opatrenie vyvolalo odpor najmä v kruhoch nemeckej menšiny, keďže slovenský jazyk, ktorý sa v skutočnosti - podľa porovnania počtu dvoch národných komunít - mohol považovať za menšinový, bol povýšený nad nemecký. Právna úprava otázky „československého jazyka“ je obsiahnutá v § 4 jazykového zákona, ktorý rozdeľuje územie Československej republiky prakticky na dve oblasti: Na územiach, ktoré pred 28. októbrom 1918 patrili ku kráľovstvám a krajinám zastúpeným v ríšskom sneme alebo k pruskému kráľovstvu, je jazykom používaným v úradnom styku spravidla jazyk český, kým na Slovensku je týmto jazykom (jazykom „úradovania“14) spravidla jazyk slovenský. Pojem „spravidla“, vložený do textu ustanovenia, upozorňuje na to, že rozdelenie štátu na dve jazykové oblasti má skôr charakter smernice a nepredstavuje vytýčenie striktných jazykových hraníc. Zdôrazňuje to aj § 4 ods. 2, podľa ktorého vybavenie podania napísaného v českom jazyku v jazyku slovenskom a opačne, vybavenie podania napísaného v slovenskom jazyku v jazyku českom, sa považuje za vybavenie v jazyku podania. Tieto dva jazyky sú teda rovnocenné a rovnoprávne na celom území republiky ako dve odlišné formy prejavu „československého“ štátneho a úradného jazyka. Pojem štátny a úradný jazyk ďalej rozvíja text § 1. Privilegované postavenie štátneho a úradného jazyka charakterizuje víroch bodoch, pričom ide o demonštratívny a nie taxatívny výpočet.15 Podľa textu je štátnym a úradným jazykom jazyk:- v ktorom sa vykonáva práca a činnosť súdov, úradov, inštitúcií, podnikov a orgánov republiky, resp. v ktorom sa vydávajú ich vyhlášky a v ktorom sú označované, 11. Peträš 2009, s. 313. 12. Gyönyör 1994, s. 99. 13. Tamtiež. 14. V oblasti úradného styku jazykový zákon nerozlišoval medzi vnútornou a vonkajšou komunikáciou, avšak „vzhľadom na to, že § 1 upravoval úradnú agendu v československom jazyku všeobecne, a § 2 určil výnimky len pre vonkajšiu úradnú agendu, vnútorný úradný styk úradov, súdov, podnikov a pod. prebiehal výlučne v československom jazyku. Toto ustanovenie sa však nevzťahovalo na samosprávu, ktorá bola upravovaná úplne odlišne v iných paragrafoch zákona." Petráš 2009, s., 313. 15. Gyönyör 1994, s. 104.
