Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2013 (Somorja, 2013)
Tartalom - Štúdie
112 József Liszka cu sôch, ich uctievateľov, aktuálne podmanený ľud, ale v prenesenom význame aj stelesnenú osobu, v našom prípade Svätého Jána Nepomuckého. Tento prístup môže byť spojený s takými javmi, že veriaci sochu daného svätca (poznáme príklady v súvislosti so Svätým Urbanom, ale máme takéto údaje aj v súvislosti s kultom Svätého Jána Nepomuckého6) trestajú alebo odmeňujú (ak vinárom zmrzla úroda, trestali Svätého Urbana, svojho patróna, presnejšie povedané, jeho sochu: povláčili ho v blate, hádzali do nej kamene, postrieľali ju puškou atď. Porovnaj Liszka 2000, s. 135-136). Na základe toho môžeme predpokladať, že ďalšie, dodnes dokaličené sochy Svätého Jána Nepomuckého, o ktorých nijaké iné správy nemáme, boli poškodené nielen vplyvom počasia, ale sa stali obeťou ničiteľov (na základe dokumentácie komárňanského Archívu malých sakrálnych pamiatok, napr. Čilistov, Nové Zámky, Kamenica nad Hronom, Málaš, ako aj Veľká Ves nad Ipľom: Csáky 2011, s. 58). Mohlo sa tak stať aj neskôr, veď po druhej svetovej vojne sa stretávame opakovane s vlnou ničenia sôch. V tomto období dochádzalo aj k ničeniu svätých sôch, hlavne sôch s nemeckým nápisom na českom území. Medzi nimi sa v hojnom počte vyskytovali aj sťaté sochy Svätého Jána Nepomuckého (porovnaj Stein 2003, s. 31-32). Ničenie sôch v podstate sprevádza históriu ľudstva, trochu zúžiac kruh, dejiny kresťanstva. Jeho medzníkom je jednak ranokresťanské ničenie obrazov, neskôr byzantský ikonoklazmus 8. - 9. storočia a napokon pustošenie obdobia reformácie. Tento jav sa spája s ideologickými spormi, s rozkolom cirkvi, so zmenou mocenských síl a veľmi často nie je bez politických aspektov (Porovnaj Belting 2000, s. 151-152; Greyerz 2000, s. 51-53; Gamboni 1998). S ničením obrazov z čias reformácie sa spájajú rôzne povesti (z poškodenej sochy tečie krv), čo napokon viedlo k vytvoreniu nových pútnických miest a k väčšiemu rešpektu (porovnaj Kretzenbacher 1977). Na záver môžeme zhrnúť, že sochy Svätého Jána Nepomuckého, jeho patrociny, po jeho svätorečenľ (1729) v celej strednej Európe (a teda aj na dnešnom južnom Slovensku) popri nábožnosti zastupovali aj symbolický trend vytýčenia teritória. Veľká vlna stavania sôch v 18. storočí slúžila záujmom protireformácie, ako aj habsburskej dynastie. Vtedajšie plastiky Svätého Jána Nepomuckého symbolizovali víťazstvo šírenia rímsko-katolíckej cirkvi (a teda aj ambícií habsburskej dynastie). V 20. storočí, hlavne v rokoch po vzniku Československa (1918), stáli však Čechom, ktorí sa dostali do mocenských štruktúr, skôr v ceste: raz preto, lebo v nich videli určité dynastické symboly, konkrétne symboly ašpirácií Habsburgovcov, raz preto, že ich ako náboženské symboly nedokázali prijať. Sochy Svätého Jána Nepomuckého, ktoré boli (či už spontánne alebo organizovane) zbúrané na území celého štátu, sa v tom čase stali aj symbolom výmeny mocenskej garnitúry. O týchto prípadoch sa väčšinou v miestnej tlači zjavovali reportáže, správy, z ktorých ale vyplýva, že miera ničenia sôch 6. Vo Svodíne napríklad rozprávajú, že obyvateľom susedných Brutov v dôsledku veľkých dažďov zhnilo pokosené seno, a preto na chrbát Janka [sochy Svätého Jána Nepomuckého. Pozn. J. L] na kraji dediny priviazali batoh s tým odôvodnením, že nedobre strážil seno a teda sa môže pratať (Liszka 2000, s. 76).
