Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
96 Attila Simon okresov tak, aby kopírovali etnické hranice, menovanie jedného krajinského podpredsedu maďarskej národnosti, zmena volebného zákona, zmena jazykového zákona, vyriešenie problémov so štátnym občianstvom, riešenie situácie maďarských dôchodcov-zamestnancov štátnej správy, menovanie maďarských úradníkov, školská autonómia, založenie maďarskej rozhlasovej stanice, založenie maďarskej hospodárskej rady, štátna podpora pre maďarské družstvá (napr. pre Hanzu), nostrifikácia diplomov vydaných univerzitami v Maďarsku, vznik maďarského biskupstva, revízia pozemkovej reformy, proporcionálne zastúpenie Maďarov nielen v štátnej správe, ale aj v poisťovniach, obchodných komorách a pod.29 Nakoľko sa československá a nemecká tlač takmer každodenne zaoberala otázkou štatútu, a ministerský predseda sľuboval hotový návrh už na 1. júna, podľa vnútrostraníckych zdrojov začala v ZMS začiatkom júna prevládať nervozita, pretože stranu stále nikto neoslovil. Politikov strany znepokojovala situácia o to viac, že podľa nich ustanovenia štatútu nemohli byť rovnaké pre všetky menšiny; Maďari mali aj špecifické problémy, ktoré sa líšili od problémov Nemcov. Medzi ne zaraďovali nevyriešenú otázku štátneho občianstva či prepustených maďarských štátnych úradníkov.30 Popritom ale ani ZMS nebola veľmi aktívna, zaujala skôr vyčkávaciu pozíciu, pozorne vyhodnocujúc informácie sprostredkované politikmi SdP. Maďarská otázka sa oficiálne dostala na program rokovaní o národnostnom štatúte v polovici júna. Nevôľu ZMS vyvolal Hodža tým, že 16. júna prizval na rokovania najprv trojčlennú delegáciu aktivistov (Ignác Schulz, István Csömör, István Stunda), čo vo svetle výsledkov obecných volieb bolo vyslovene negatívnym odkazom pre maďarských voličov. Táto taktika ministerského predsedu naznačovala, že sa Praha stále nevzdala využívania aktivistickej politiky. Pokiaľ ale ide o národnostný štatút, ani tábor aktivistov nebol jednotný. Maďarskí sociálni demokrati, sledujúci líniu Ivana Dérera, vnímali Hodžove plány s pochybnosťami, ba až obavami, a považovali ústupky voči Nemcom a maďarskej opozícii za priveľké.31 Naproti tomu sa provládne noviny Magyar Újság, neraz kritizované aj v tlači blízkej Schulczovcom a označované za „umelo opozičné“, plne postavili za politiku ministerského predsedu. Úvodníky šéfredaktora Lászlóa Dzurányiho nešetrili ani československú byrokraciu. Tento známy žurnalista sa totiž domnieval, že kým Hodžov úmysel dohodnúť sa je úprimný, „byrokracia ide ľahostajne vlastnou cestou, a až na niektoré úctyhodné výnimky nepresadzuje nový duch štátnej politiky, zostáva sama sebou ako za starých čias, uchovávajúc si sebeckosť a krátkozrakosť krajného nacionalizmu. "32 V ZMS sa začali pripravovať na rokovania o štatúte už v polovici júna. Predstava strany bola taká, že najprv sa majú vyjasniť všeobecné zásady, a až po dohode o zásadách sa chceli sústrediť na detaily návrhu. Predsedníctvo strany poverilo účasťou na úvodných rokovaniach vedúcu trojku strany - Szúlló'ho, Jarossa a Esterházyho, ku ktorým by sa v ďalšej fáze rokovaní pridali ďalší experti. Za expertov pre ekonomické otázky boli určení: László Hantos (tajomník Gemersko- Malohontského župného hospodárskeho spolku), Jenő Fodor (riaditeľ spolku) a Géza Kuthy (predseda Hanzy). V otázkach kultúry mal ako expert vystupovať Gyula Fleischmann, bývalý popredný politik Krajinskej kresťansko-socialistickej strany, v právnych otázkach mali politikom radiť Marcell Szilárd, Marcell Jankovits, János Cotelly a Miklós Pajor.33 Prvé stretnutie medzi ministerským predsedom a skupinou maďarských politikov (Géza Szüllő, Andor Járass, János Esterházy, Endre Korláth) sa uskutočnilo 29.
