Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)
Štúdie
42 István Lanstyák danému výrazu, potom použije „online“ riešenie jednoduchého jazykového manažmentu, ktoré je obvyklé pri verbálnej jazykovej komunikácii: ihneď pri vynorení sa problému - ak sa nehanbí - opýta sa svojho komunikačného partnera, čo dané slovo znamená. Opýtať sa môže aj v prípade, že na problém narazí v písanom texte, ak je v jeho okolí vhodná osoba, alebo je takáto osoba dosiahnuteľná pomocou nejakého telekomunikačného prostriedku, resp. môže si slovo nájsť v slovníku cudzích slov, v elektronickom slovníku, v textoch uverejnených na internete a pod., a potom pokračovať v čítaní textu. Pretože s takýmto problémom sa stretáva veľa ľudí, je veľa takých, ktorí v textoch písaných v ich materinskom jazyku nachádzajú neznáme cudzie slová, tento typ problému sa zvykne riešiť aj v rámci organizovaného jazykového manažmentu, offline; tradičným riešením je zostavenie slovníkov cudzích slov, resp. zriadenie jazykových poradenských centier, kde záujemcovia môžu získať pomoc pri riešení takýchto či iných typov problémov. Teória jazykového manažmentu definuje jazykový problém ako negatívne hodnotený odklon od normy uplatňovanej v danom diskurze. Takýto prístup je však aplikovateľný nanajvýš v takých „ideálnych“ rečových komunitách, resp. rečových situáciách, v ktorých je používanie jazyka hovoriaceho založené na stabilnej norme, rovnako akceptovanej a interpretovanej všetkými účastníkmi interakcie. Prísne vzaté, takéto spoločenstvá neexistujú; v reálnom svete sa k nim najviac približujú vyššie spomenuté fokusované spoločenstvá, ktoré sú zväčša moderné národnoštátne spoločenstvá. Iná je situácia v menšinových komunitách, ktoré sú skôr difúzne. V prípade takýchto rečových komunít - ako je napr. aj rečová komunita Maďarov na Slovensku, ale aj ostatné maďarské menšinové rečové komunity v Karpatskej kotline - nemožno vychádzať z vyššie uvedenej definície jazykového problému. Použitie tejto definície je problematické aj v prípade komunikácie v iných kontaktových situáciách. Napríklad na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sú zahraničným oponentom alebo zahraničným členom komisií zúčastňujúcim sa habilitačného konania a konania na vymenúvanie profesorov zasielané písomné materiály týkajúce sa adeptov len v štátnom jazyku, korešpondencia s nimi prebieha taktiež v štátnom jazyku. Podľa všetkého je teda v súlade so slovenskými komunikačnými normami - alebo aspoň s normami vedenia fakulty -, ak zahraniční odborníci dostávajú materiály v jazyku, ktorému s veľkou pravdepodobnosťou vôbec nerozumejú, alebo len veľmi málo rozumejú. V blízkej minulosti sa to stalo pri jednom konkrétnom konaní na vymenovanie profesora. Dotyčný fínsky oponent, resp. maďarský člen komisie považoval takýto postup za čudný. Z toho vyplýva, že podľa fínskych alebo maďarských noriem - alebo aspoň podľa noriem konkrétneho oponenta a člena komisie - by bolo bývalo správnejšie osloviť ich v anglickom jazyku. V tejto situácii teda z jednej strany nenastal odklon od normy, z druhej strany - zo strany fínskeho oponenta pracujúceho v Rakúsku a maďarského člena komisie - odklon nastal a bol navyše negatívne hodnotený. Napokon „jazykový problém“ možno definovať aj z hľadiska jeho následkov. V takom prípade ho definujeme ako udalosť súvisiacu s jazykom, ktorá vzniká v priebehu (písomnej alebo ústnej) verbálnej komunikácie či v nadväznosti na ňu, vyvoláva v hovoriacom a/alebo v poslucháčovi nepríjemný pocit (emocionálny aspekt),
