Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

Maďarskí dedinčania v slovenskom hlavnom meste 15

početné množstvo foriem pre sebaorganizáciu na základe etnickej identity, a ich spoločenskú aktivitu navyše podporovali aj celoštátne maďarské organizácie. Proti vplyvom, ktoré pôsobili opačným smerom - ako úsilie štátnej moci alebo integračný vplyv mestského pracoviska - očividne nebolo postačujúce ani synergické pôsobenie aktivít zameraných na spomalenie asimilácie, v medzivojnovom období sa nevytvorila kohézia a skupinové vedomie týchto komunít, respektíve sa neposilnili natoľko, aby vedeli vzdorovať oveľa agresívnejším mocenským úsiliam a spontánnym procesom nového, povojnového spoločensko-politického zriadenia.

Okolnosti v prvej republike nepriali zakoreneniu a zafixovaniu etnickej identity týchto sídelných komunít. Vedomím úsilím zástupcov štátnej moci bolo postupne likvidovať etnicko-jazykovú mnohofarebnosť kolónií na okraji hlavného mesta (okrem iného zmarením zriadenia škôl v materinskom jazyku, ako inštitútov tradovania maďarskej národnej identity a kultúry). A masy dedinčanov, ktoré museli bojovať s chudobou, kultúrnymi nevýhodami aj individuálnymi poruchami identity, vedeli týmto okolnostiam vzdorovať len čiastočne. K formovaniu spoločnej minulosti a systému hodnôt chýbala stabilita osobných identít aj čas.

V rokoch, ktoré nasledovali po druhej svetovej vojne, a ktoré sa v menšinovej literatúre spomínajú ako „roky bez domoviny", v rokoch 1945 - 1949, kedy sa všade v krajine zrušili školy s vyučovacím jazykom maďarským, ani maďarskú populáciu týchto robotníckych štvrtí na okraji hlavného mesta neobišli represálie štátnej moci. Aj z týchto kolónií boli odsuny obyvateľstva do Maďarska, a nastupujúca nová politická moc skoncovala aj s faktormi, ktoré hrali dôležitú úlohu vo vytváraní komunít: s dovtedy pestrým a čulým spolkovým životom. Rozvrátené etnické komunity sa už potom nevedeli reštrukturalizovať.

V obraze dnešnej Trnávky - ktorá zahŕňa v sebe aj Domkappel - už niet stopy po prítomnosti niekdajšieho maďarského alebo nemeckého etnika, aj ich jazyk sa vytratil z verejných priestranstiev. Nemci sa v dôsledku povojnových deportácií pre hlavné mesto hľadajúce svoju novú tvár aj reálne stratili, a Maďari sa stali na kolónii, ktorá od šesťdesiatych rokov pomaly splynula s Bratislavou, prinajmenšom neviditeľnými. Domkappel so svojimi niekoľkými svojráznymi uličkami aj dnes tvorí malý ostrov v objatí nákupných stredísk, novších sídlisk a ciest s hustou premávkou, vedúcich von z mesta. Jeho komfortne prestavané bývalé robotnícke domy sa po prelome tisícročia postupne stávajú domovmi stredných vrstiev.

Štvrť Zaboš, ktorá bola v medzivojnovom období druhou najväčšou maďarskou štvrťou, bola celkom zlikvidovaná počas stavieb petržalských sídlisk, ktoré sa začali v sedemdesiatych rokoch. Sanácia Zaboša sa uskutočnila v dvoch etapách, v roku 1975, potom zvyšok v roku 1982, ostali z neho len tri torzovité ulice pri pilieroch Prístavného mosta, s niekoľkými pôvodnými malými rodinnými domami s predzáhradkou.

Mestská časť Petržalka, ktorá pohltila niekdajší Zaboš, ako aj Trnávka, ktorá zahŕňa v sebe Domkappel, sú dnes jednojazyčné a monokultúrne mestské štvrte Bratislavy.41 Hoci od šesťdesiatych rokov, kedy sa začali stavať nové sídliská, prichádzali do hlavného mesta ďalšie vlny vidieckych Maďarov, ich jazyková, etnická, a kultúrna odlišnosť sa už v jednotlivých mestských častiach, na ich verejných priestranstvách neobjavila. Ale to je už ďalšia kapitola.