Sándor Eleonóra (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2010 (Somorja, 2010)

Štúdie

102 Attila Simon

išlo o osoby bez akéhokoľvek poverenia, ktoré okrem seba nereprezentovali nikoho, no ich mená mohli mať určitú legitimizačnú silu. Zoznam pozvaných pravdepodobne zostavil vedúca osobnosť „latentného maďarského aktivizmu", Jenő Lelley. Spolu s ním pozvánku dostalo päť aktivistov (Lelley, János ev. Tyukoss, Jenő Nagy, sociálnodemokratický senátor z Podkarpatskej Rusi József Balia a Móricz Katona, žitnoostrovský statkár) a päť osobností považovaných za predstaviteľov opozície (János Gömöry, predseda Kazinczyho spolku, kanonici Miklós Pfeiffer a Gyula Privitzky, Imre Izsák, dekan reformovanej cirkvi a Ernő Nagyidai, advokát).53 Na stretnutí ich Hodža informoval o svojich predstavách o riešení národnostnej otázky, a požiadal pozvaných, aby text návrhu do dvoch týždňov pripomienkovali. No znovu zahral rovnakú hru, ako predtým s lídrami ZMS: písomné materiály nevedel alebo nechcel odovzdať, iba prisľúbil, že ich pošle do niekoľkých dní. K tomu ale nedošlo.

Pre súčasnosť sú viac než samotné stretnutie zaujímavé reakcie, ktoré vyvolalo, najmä vo vnútri ZMS. Stranícka tlač ostro napadla účastníkov, všetkých označila za bezcharakterných podporovateľov aktivizmu, v strane dokonca zvažovali vylúčenie Jánosa Gömöryho, jednej z určujúcich osobností kultúrneho života Maďarov.54

Pre Gömöryho, Pfeiffera a Izsáka boli tieto útoky o to nepríjemnejšie, že oni už v deň sretnutia vyhľadali senátora Miklósa Pajora a potom aj Esterházyho, aby im referovali o priebehu stretnutia, ako aj o tom, prečo oni prijali pozvanie.55 O niekoľko dní neskôr Esterházy listom oslovil Gömöryho, Pfeiffera, Privetzkého a Izsáka so žiadosťou, aby nevyhoveli Hodžovi, štatút nepripomienkovali, ale mu oznámili, že sa plne stotožňujú so stanoviskom ZMS.56

Oslovení iba čiastočne akceptovali Esterházyho žiadosť. Odmietli síce návrh Lelleyovcov, aby účastníci stretnutia skoncipovali spoločnú odpoveď,57 no nevzdali sa práva, aby každý odpovedal sám za seba. Odpoveď Pfeiffera, Izsáka a senátora Ballu sa nachádza vo fondoch národného archívu v Prahe, Gömöry svoju zverejnil vo svojich spomienkach.

Senátor Balia sa v odpovedi venoval iba implementácii štatútu na Podkarpatskej Rusi, Izsák sa zaoberal len záležitosťami reformovanej cirkvi. Komplexnejší názor prezentoval iba Miklós Pfeiffer, ktorý v úvode svojho maďarsky písaného listu konštatoval, že síce nie je členom, iba sympatizantom ZMS, no podľa neho zaujímať postoje v politických otázkach má mandát jedine strana. Pokiaľ ide o konkrétne návrhy, domnieval sa, že základným predpokladom národného zmierenia je zmena prístupu štátnych úradníkov k maďarskému obyvateľstvu, ktorý sa nijako nevyznačoval ústretovosťou. Vyzval ministerského predsedu aj na zastavenie protimaďarských útokov v tlači a protimaďarskej činnosti Slovenskej ligy. Ako napísal, iba následne bude možné dosiahnuť dohodu, základom ktorej musí byť verejnosprávna, kultúrna a hospodárska samospráva Maďarov, ich proporcionálna účasť na verejnej správe a verejných prácach, vyriešenie otázky občianstva a revízia pozemkovej reformy.58

Ako sme už konštatovali, v ZMS pripisovali úlohe Runcimana veľký význam. Preto sa 2. augusta na zasadnutí predsedníctva strany prijalo rozhodnutie o zhrnutí požiadaviek ZMS v anglickom memorande. Takto vznikol 33-stranový dokument s názvom Postavenie maďarskej menšiny v Československu, pozostávajúci zo všeobecného úvodu a z 15 kapitol s detailným popisom dielčich problémov.59 V úvode autori sformulovali kritiku versaillského mierového systému, kvalifikovali Československo ako štát postavený na fikcii československej jednoty, čo dávali do protikladu s jednotnými tradíciami historického Uhorska. Požiadavky maďarskej menšiny označili za súlad-