Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku...41

sa začali zverejňovať vo fínskom jazyku v roku 1863. Výnos o jazyku z roku 1902 úplne zrovnoprávnil používanie fínčiny v úradnom styku a v konaní pred súdmi a o rok neskôr sa už fínčina stala dominantným jazykom úradných záznamov Senátu. Zároveň sa však objavili aj snahy o rusifikáciu fínskeho územia zo strany centrálnych ruských úradov. Po páde ruského cárskeho impéria, niekoľko týždňov po vypuknutí boľševickej revolúcie roku 1917, Fínsko vyhlásilo samostatnosť. V ústave prijatej roku 1919 bol potvrdený štatút fínčiny a švédčiny ako dvoch rovnocenných národných (štátnych) jazykov Fínska. Ústava deklarovala rovnosť oboch jazykov v správnom konaní i v konaní pred súdmi. Ďalej stanovila, že všetky zákony, nariadenia a návrhy právnych aktov sa majú vydávať v oboch jazykoch, a aj všetka komunikácia medzi vládou a parlamentom má prebiehať v oboch jazykoch. Pri plnení brannej povinnosti sa má dbať o to, aby každý branec bol povolaný do jednotky, ktorej jazyk velenia je zhodný s jeho rodným jazykom.

Fínska ústava ďalej uznáva ako domáce ďalšie tri menšinové jazykové skupiny: Sámiov („Laponcov“), ktorí sa členia na tri jazykové vetvy, Rómov a používateľov znakovej reči. Ďalšie podrobnosti jazykového práva boli upravené jazykovým zákonom roku 1922. Odvtedy sa vzájomný vzťah fínskej a švédsky hovoriacej jazykovej skupiny vyvíjal v zásade pokojnou cestou, s občasnými ideologickými konfliktami, hlavne v tridsiatych rokoch. Nové výzvy a nutnosť reagovať na vývoj doma i vo svete viedli fínske orgány koncom dvadsiateho storočia k vypracovaniu nového jazykového zákona, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004.

Roku 2004, v čase nadobudnutia účinnosti nového jazykového zákona malo Fínsko 4 811 945 fínsky hovoriacich a 289 751 švédsky hovoriacich obyvateľov, čo bolo približne 5,5 % z celkovej populácie. Počet Sámiov a Rómov je pomerne ťažké jednoznačne určiť, ich počet je odhadovaný na cca 7500, resp. 10 000 osôb.

Fínske jazykové právo vychádza z toho, že obe veľké jazykové komunity sú uznané v plnej miere za „štátotvorné“ (ak požijeme výraz často pertraktovaný v našej legislatívnej praxi i politickom a verejnom diškurze). Z tohto pohľadu potom švédska numerická menšina nie je považovaná za menšinu v zmysle akejsi politicko-právnej subordinovanosti, tak ako je to aj napriek deklaráciám o občianskom princípe u nás vo vzťahu k maďarskej a ostatným menšinám, ale len za menšinu „jazykovú“.

Evidencia obyvateľov podľa ich materinského (rodného, zvoleného) jazyka sa vedie vtzv. Population Information Register (Informačný register obyvateľstva). Každý občan si volí len jeden jazyk, podľa ktorého je zaregistrovaný. Je to tak i napriek tomu, že tak ako vo všetkých etnicky rôznorodých spoločnostiach, počet tých, čo majú dvojité alebo viacnásobné etnické väzby, je pomerne vysoký. Zmyslom tejto praxe je to, aby sa mohli čo najkorektnejšie vymedziť geografické a územnosprávne celky podľa ich etnickej skladby. Vo Fínsku totiž každý územnosprávny celok najnižšieho stupňa - municipalita - je oficiálne buď jednojazyčná, alebo bilingválna.

Municipality sú vlastne miestne územné samosprávy (obce), avšak na rozdiel od našich obcí sú výrazne väčšie. Na Slovensku s rozlohou cca 49 000 km2 sa v roku ostatného sčítania obyvateľstva nachádzalo 2883 obcí, vo Fínsku s rozlohou 338 000 km2 sa nachádzalo spolu 431 municipalít. Je však potrebné podotknúť, že len cca 8 % územia fínskeho štátu (t. j. necelých 30 000 km2) tvorí kultivované a obývané územie, zvyšok tvoria jazerá, lesy a tundra. V prípade Slovenska je podiel obývanej a kultivovanej plochy podstatne väčší, a keďže počet obyvateľov je porovnateľný (5,2 milióna vo Fínsku, resp. 5,4 milióna na Slovensku), dá sa povedať, že územnosprávne čie-