Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku... 39

tať v praktickom uplatňovaní svojich práv. Problém slovenskej ústavy aj v tomto bode je však to, že nedefinuje pojem národnostná menšina, neurčuje kritériá na stanovenie toho, ktoré komunity sa môžu kvalifikovať za autochtónne, domáce menšiny, nemenuje taxatívne komunity, na ktoré sa uvedené práva vzťahujú. (Pričom, ako sme na to poukázali vyššie, v legislatívnej a administratívnej praxi sa výkon týchto práv limituje na 5 komunít.) Na tomto základe štát môže potom ľahko argumentovať tým, že keby sa všetkým národnostným komunitám poskytli „bezbrehé“ jazykové práva, nastala by jazyková anarchia.

Za obmedzovanie používania menšinových jazykov ústavný súd vo svojom rozhodnutí považuje len to ustanovenie zákona o štátnom jazyku, ktoré je „adresované priamo používateľom menšinových jazykov“. Z tohto dôvodu jediným z 26 návrhov, ktorému ústavný súd vyhovel a konštatoval jeho nesúlad s ústavou, bol pôvodný § 3 ods. 5 zákona č. 270/1995 Z. z., pretože tento uvádzal, že písomné podania občanov určené verejnoprávnym orgánom sa podávajú v štátnom jazyku, čo je v zjavnom nesúlade s článkom 34 písm. 2b) ústavy.37 Ten vyslovene zaručuje právo príslušníkom národnostných menšín používať ich jazyk v úradnom styku.

S námietkou, že určenie povinnosti všetkým verejnoprávnym orgánom, aby pri výkone svojich pôsobností povinne používali štátny jazyk na celom území Slovenskej republiky, v zásade vyprázdňuje obsah ústavného práva používateľov menšinového jazyka, sa ústavný súd nestotožnil. Navrhovateľ namietal, že zákon „ukladá povinnosť, teda prikazuje verejnoprávnym orgánom pri výkone svojich povinností používať výlučne štátny jazyk (v zmysle ústavy štátne orgány môžu konať iba v súlade so zákonom), čím znemožňuje, odníma občanom patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám možnosť používania svojho materinského jazyka v úradnom styku“. Argumentácia ústavného súdu v tomto bode je podľa nás typickým príkladom toho, keď sa akékoľvek politické zadanie dá správnou kombináciou právnických kľučiek uspokojivo zdôvodniť.38 Ústavný súd najprv konštatuje, že podľa jeho právneho názoru „v kontexte a pre účely celého zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky neexistuje žiaden právny a ani faktický dôvod, aby verejnoprávne orgány vymenované v jeho § 3 ods. 1 (ale aj v jeho ďalších ustanoveniach) používali vo svojej činnosti (pri výkone svojich pôsobností) iný ako štátny jazyk.“ V zásade k tomu, aby sa ústavný súd s touto otázkou vôbec zaoberal, vraj neexistuje ani skutočný dôvod, veď „samotný zákon o štátnom jazyku ustanovením § 1 ods. 4 vylučuje z predmetu svojej úpravy expressis verbis «používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín.»“. Je zvláštne, že ústavný súd „zabudol“ na to, že medzitým konštatoval nesúlad s ústavou toho ustanovenia zákona, ktorým sa všetkým občanom - teda aj občanom patriacim k národnostným menšinám - určuje podávať písomné podania v štátnom jazyku, pričom sa ruší dovtedy platný zákon o úradnom jazyku, ktorý používanie menšinových jazykov v úradnom styku umožňoval. Ústavné právo občanov patriacich k menšinám používať svoj jazyk v úradnom styku teda zákonodarca obmedzil, napriek tomu, že najprv deklaroval, že zákon sa používania menšinových jazykov netýka. Ústavný súd však „uveril“ dobrému úmyslu zákonodarcu, pričom z celého kontextu vyplýval skôr úmysel zlý. (Opätovne podotýkame, že novelizácia zákona z júna 2009 už nedeklaruje, že sa menšinových jazykov netýka.)

Ďalej, ústavný súd naznačil, že otázka, do akej miery súvisí právo občanov používať menšinový jazyk s prípadnou povinnosťou úradov používať iný jazyk ako štátny,