Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Zákon o štátnom jazyku...37

šenia vzťahu dvoch jazykov na jazykovo zmiešaných územiach budeme pojednávať nižšie, v kapitole 4.

V súvislosti s vyššie uvedenými dôvodmi ústavného súdu však stále ostáva nezodpovedaná otázka, či sudcovia oprávnene predpokladali, že z ustanovenia ústavy o tom, že „slovenský jazyk je na území Slovenskej republiky štátnym jazykom“, automaticky vyplýva, že jeho používanie v akomkoľvek verejnom styku je vždy a všade bezpodmienečné, dokonca prioritné. O tom autor tejto štúdie nie je úplne presvedčený a domnieva sa, že niektoré vzájomné súvislosti jednotlivých ustanovení ústavy sudcovia nepreskúmali dostatočne svedomité. Otázne je tiež, či by nález ústavného súdu bol aspoň trochu iný, ak by bol už v Slovenskej republike účinný Rámcový dohovor. Podľa jeho článku 4 sa totiž „strany zaväzujú [...] prijať primerané opatrenia na podporu úplnej a účinnej rovnosti medzi osobami patriacimi k národnostnej menšine a tými, ktorí patria k väčšine vo všetkých oblastiach, hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života.“ Otázne je tiež, aké stanovisko by súd zaujal k novelizovanému zneniu § 1 ods. 4 zákona o štátnom jazyku, ktoré znie nasledovne: „ak tento zákon neustanovuje inak, na používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín sa vzťahujú osobitné predpisy.“ (Pôvodné znenie: „zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony.“) Na tento paragraf sa totiž ústavný súd niekoľkokrát vo svojej argumentácii odvoláva, keď vyvracia názor navrhovateľa, že ustanovenia zákona nepriamo obmedzujú používanie menšinových jazykov.

Ústavný súd bol toho názoru, že články ústavy, ktoré zaručujú slobodu myslenia, slobodu prejavu a právo na informácie (čl. 24 a 26), neobsahujú automaticky aj „jazykový aspekt“. Čiže nevyplýva z nich automaticky právo na slobodu prejavu a informácie v jazyku menšín, pretože jazykové práva menšín sú upravené v osobitnom oddiele ústavy, v článku 34. Toto riešenie je podľa súdu analogické k tomu, ako sa s právami menšín vysporadúva Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorého článok 27 obsahuje aj právo na používanie menšinového jazyka ako osobitné právo. Ústavný súd mieni, že „existencia takejto osobitnej právnej úpravy (buď medzinárodnoprávnej alebo vnútroštátnej) je „a contrario“ dôkazom toho, že súčasťou právnej úpravy príslušných práv a slobôd nie je aj právo na ich uplatňovanie v jazyku národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Ak by to totiž tak bolo, takáto osobitná právna úprava používania menšinových jazykov by bola nadbytočná."35 Na druhej strane však podľa Ústavného súdu články 24 a 26 ústavy a analogické články ľudskoprávnych dokumentov OSN prirodzene obsahujú jazykový aspekt v tom zmysle, že automaticky pod nimi treba chápať prejav v jazyku väčšiny, a to aj v prípade, že daná krajina nemá uzákonený úradný, či štátny jazyk. „Túto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje absencia osobitnej jazykovej úpravy (buď medzinárodnoprávnej alebo ústavnej), garantujúcej právo na využívanie konkrétnych práv alebo slobôd vo väčšinovom jazyku odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny. Súčasťou základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach je preto aj právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie, resp. právo na slobodu prejavu vo väčšinovom (úradnom, štátnom) jazyku odlišnom od jazyka národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny, ktorý je súčasne materinským jazykom väčšiny obyvateľstva.“36 (Bolo by zaujímavé vedieť, ako by ústavný súd argu-