Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
28 Kálmán Petőcz riacich k danej národnosti s trvalým pobytom v danej obci. Keď si to porovnáme s obmedzeniami, ktoré platí pre požívanie menšinových jazykov na Slovensku (minimálne 20- percentné zastúpenie menšiny v danej obci), vidíme zjavný nepomer. Pri bližšom pohľade teda vidíme jasný rozdiel medzi účelom slovenského a maďarského zákona. Zmysel maďarského zákona je v tom, aby občan bol oboznámený s informáciami jemu adresovanými, predovšetkým tými, ktoré súvisia s jeho právami a záujmami ako spotrebiteľa. Pokiaľ má zákon obmedzujúce klauzuly, tie sa vzťahujú na používanie jazykov cudzích (z logiky veci vyplýva, že najmä angličtiny), a nie jazykov národnostných menšín. Zákon vôbec nerieši vzťah nadradenosti či podriadenosti maďarského jazyka a jazykov menšín. Slovenský zákon však rieši najmä otázku vzťahu slovenského jazyka a jazykov menšín, predovšetkým maďarského. (Skutočnosť, že ide najmä o jazyk maďarskej menšiny, objasníme neskôr.) Tento vzťah pritom rieši tak, že slovenský jazyk má vždy a za každých okolností prioritu, bez ohľadu na charakter situácie, v ktorej sa menšinový jazyk na verejnosti používa. Zásadný rozdiel je teda v tom, že slovenský zákon vyžaduje povinné používanie slovenského jazyka, a to na prvom mieste, aj vtedy, ak informácia nie je (primárne) adresovaná občanom slovenskej národnosti, ale občanom patriacim k niektorej národnostnej menšine. Dôvodová správa sa ďalej odvoláva na jazykové zákony v troch pobaltských štátoch, Estónsku, Lotyšsku a Litve. Lenže v pobaltských štátoch je problém úplne iný - tam nie je uspokojivo vyriešený predovšetkým problém občianstva. Ruská menšina je rozdelená do niekoľkých kategórií - na osoby, ktoré mali trvalý pobyt na území zmienených štátov pred rokom 1940 a ich potomkov (tieto osoby nadobudli po roku 1991 automaticky občianstvo), a tých, čo estónske (lotyšské) občianstvo nemajú, pričom majú buď občianstvo ruské, alebo sú bez štátnej príslušnosti.17 Táto druhá kategória je tvorená osobami, ktoré sa na územie pobaltských republík prisťahovali počas obdobia 1940 - 1991, považovaného pobaltskými národmi za obdobie ruskej okupácie. Tri pobaltské jazyky sa počas tohto obdobia naozaj dostali na pokraj fyzického zániku a preto je pochopiteľné, že novovzniknuté štáty sa zamerali na ich zvýšenú ochranu. Navyše, materská krajina ruských menšín nie je krajinou Európskej únie, a ak sa pobaltské štáty obávajú o svoju suverenitu zo strany ruskej materskej krajiny, určite na to majú svoje dôvody. Poukazovanie na podobnú paralelu, ktoré občas zaznieva aj z kruhov slovenskej vládnej koalície, o nebezpečenstvách číhajúcich z Maďarskej republiky (člena NATO a EÚ) na Slovenskú republiku (tiež člena NATO a EÚ), považujeme za veľmi účelové a nezodpovedné. Opomeňme na tomto mieste vyjadrenia predsedu Slovenskej národnej strany Jána Slotu, ktorý je známy svojou vulgárnosťou a tým, že protimaďarskou rétorikou zakrýva svoje netransparentné ekonomické aktivity. Oveľa povážlivejšie sú napríklad vyjadrenia podpredsedu vlády pre európske záležitosti, vedomostnú spoločnosť, ľudské práva a menšiny Dušana Čaploviča. Ten v relácii STV O päť minút 12 dňa 16. novembra 2008 povedal, že Maďari používajú pojem Karpatská kotlina v zmysle „životného priestoru, na ktorý si robia nárok a chcú v ňom vládnuť“.18 Použitie pojmu životný priestor („Lebensraum“), ktorý bol základom nacistickej ideológie a praktickej politiky územných anexií, podrobovania si iných národov a ich vyvražďovania, vo vzťahu k susednému spriatelenému štátu, je veľmi nenáležité, ba dalo by sa povedať, že až škandalózne.
