Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Recenzie

268 Recenzie »ľudová kultúra« len v súvislosti s roľníckou kultúrou, kým kultúru »drobných ľudí« nazýva populárnou kultúrou - predpokladám, že do tejto kategórie patria aj remeselníci, priemy­selní robotníci, spodné vrstvy mešťanov. Ponúka aj maďarský preklad tohto termínu - kultúra ľudového charakteru, kultúra charak­teristická pre ľudí -, ktorý sa mi nezdá byť najšťastnejším. V každom prípade súhlasím s vyššie uvedeným diferencovaním, namie­tam len pomenovanie »populárna kultúra«. Termín »populárny« sa v poslednom desaťro­čí používa prevažne v politickom živote a nie vždy v tom pozitívnom zmysle, čo môže zaprí­činiť nedorozumenia v národopisnej vede. Nech je akokoľvek lákavá analýza ďalšej použitej terminológie, teraz na to nie je vhod­ná príležitosť. Treba však podčiarknuť, že Liszka upriamil našu pozornosť na podlžnosti maďarského národopisu v tejto oblasti. Autor má osobitný cit pre začleňovanie nových prvkov do ľudovej vzdelanosti, čo je čiastočne zanedbávanou oblasťou v maďar­skom národopise. Zaoberá sa napr. advent­ným vencom, ktorý sa u nás rozšíril obdob­ne, ako vianočný stromček, ale omnoho neskôr, v podstate v súčasnosti. Veľmi zau­jímavé je to, čo zistil o spôsobe šírenia nových prvkov kultúry. Pltníci z vyššie polo­žených regiónov sa vydali po rieke Váh, Hron a často aj po Dunaji, a plavili sa do nižších oblastí. Počas toho si vybudovali vzťahy s ľuďmi žijúcimi na brehoch týchto riek. Väč­šinou išlo o maďarské obyvateľstvo. Pre šíre­nie jednotlivých prvkov kultúry veľa urobili aj nádenníci, sluhovia, predsa žili v rodinách, alebo aj vo väčších kolektívoch. Liszka sa detailnejšie venuje inštitútu výmeny detí, keď boli na dlhší čas posielané maďarské, nemecké alebo slovenské deti na výmenu za prichádzajúce maďarské, nemecké alebo slovenské deti. Išlo o široko rozšírenú a dlho fungujúcu prax." Je skoro zbytočné napísať, že v oponentú­re je prítomné tak vyjadrenie súhlasu, ako aj volanie po ďalšej diskusii, ktorá môže byť plod­ná iba vtedy, ak ju vedú rovnocenní partneri. Aby som pokračoval v podobnom duchu, spomeniem ďalšie tri hľadiská, z ktorých Liszkova kniha má základný význam pre celý maďarský národopis. Rozsiahly teoretický-terminologický úvod a nasledujúca časť knihy s názvom: „Vonkajšie vplyvy formujúce populárnu/ľudovú kultúru oblasti“ je najväčším výkonom maďarského národopisu našich dní. Konečne tu nemáme do činenia s teoretizovaním odtrhnutým od praxe, ale s výkladom k údajom už hotovej prí­ručky. Isteže, môže vyvolať aj diskusie. (Dúfam, že svoj názor prejavia nielen závistliv­ej, ale aj tí, ktorí sú. skutočne zástancami modernizácie maďarskej národopisnej vedy.) Tu hneď prejdem na druhé hľadisko. Kniha Józsefa Liszku, aj keď nie v každom ohľade „moderná", hovorí o „modernizova­nej" ľudovej kultúre. Autor pozná históriu opi­sovaných javov, píše o histórii sídelnej štruk­túry, miestami aj o stredoveku, no väčšina jeho údajov pochádza z obdobia po roku 1920. Takéto riešenie je výzvou pre každého maďarského etnografa. Aj keď v uplynulých desaťročiach bolo v Maďarsku vydaných pri­bližne sto (!) takých prác (zväčša monografie obcí, miest, regiónov), v ktorých sa prezen­tácia dostáva až po súčasnosť, no v týchto sa použili tucty rozličných metód, pri ktorých nie je možné nájsť spoločného menovateľa. Jedna z najzaujímavejších knižných edícií v Maďarsku, „Knižnica sto maďarských obcí", prináša neuveriteľne zaujímavé údaje aj o živote „modernej maďarskej dediny“. Ponúka rozsiahlu databázu pre tých, ktorí sa chcú dozvedieť čo najviac o dnešnej maďar­skej dedine. No v sto zväzkoch edície niet žiadnej terminologickej či metodologickej jednotnosti. Zostavovatelia sa o to ani ne­snažili, a v prípade stovky autorov sa ani snažiť nemohli. Riešenie, ponúkané Lisz­­kom, sa zdá byť šťastnejším. Pripravil synté­zu, o ktorú sa budú môcť oprieť práce mapu­júce obce či regióny - tieto určite prinesú aj špecifiká, no budú vychádzať z dimenzií vše­obecného obrazu vytvoreného syntézou. K tomuto poznatku môžeme hneď prira­diť ďalší: predstavenie národopisných regió­nov v skorších príručkách bolo značne neú­plné. Od etnografov sa vždy očakávalo, aby pri pertraktovaní každej témy brali do úvahy „celé maďarské jazykové územie“. Zname­nalo to, že napr. pri štúdiách o viere v „tál­­tosov“, o určitom type objektov na uskladne­nie obilnín či o nejakom špecifickom zvyku bádateľ použil aj údaje z výskumných lokalít

Next

/
Thumbnails
Contents