Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
146 József Liszka Marczell 1982; Marczell 1997, 22 - 29). O tomto zvyku publikoval krátky opis a fotografické zábery v jednej svojej rozsiahlej, sumarizujúcej práci aj Zoltán Ujváry. Predstavil tento zvyk na základe výsledkov skorších bádateľov, ktoré doplnil aj údajmi z vlastných výskumov (Ujváry 1991, 115 - 122). Zora Apáthyová-Rusnáková analyzuje tento fašiangový zvyk z okolia Mliečna v dvoch štúdiách v slovenskom jazyku (Apáthyová 1979; Apáthyová 1987). Nové údaje vlastne neuvádza, skôr hľadá odpoveď na vývoj štruktúry celého zvykoslovného okruhu a na vzájomné vplyvy s podobnými dianiami v širšom okolí. Okrem toho viaceré popularizačné články, ako aj krátke spravodajstvá v novinách (na ktoré sa teraz zvlášť neodvolávam) takmer každoročne pripomínajú túto udalosť, ktorá sa už stala turistickou atrakciou. V ďalšom sa s použitím údajov z odbornej literatúry a na základe vlastných pozorovaní z rokov 2000 a 2004 pokúsim vyvodiť isté ponaučenia. Ale najprv sa pozrime na fakty! Celý sprievod, ktorý sa od druhej svetovej vojne uskutočňoval v sobotu alebo v nedeľu pred posledným fašiangovým utorkom, predtým v tento utorok, podľa opisu Antala Khína predstavoval žartovný svadobný sprievod. Na čele sprievodu išiel ’mäsiar’ (mészáros) s ’mäsiarskym tovarišom’ (mészároslegény), za nimi šla ’starena, zbierajúca vajcia’ (tojásszedő asszony), potom 'Žid s pokladničkou’ (pörsülös zsidó). Po nich nasledovali ’nevesta’ (menyasszony), ’ženích’ (vőlegény) a ’družba’ (vőfény), niekedy za nimi niesla jedna ’starena’ (öregasszony) aj dieťa v perinke. Sprievod uzatváralo niekoľko ’cigánskych huslistov’ (hegedűs cigány). Celý zástup sprevádzali ešte 'sane bláznov’ (bolondok szánja), ktoré ťahal vyzdobený somár. Popri nich alebo za nimi kráčal 'človek s oslom’ (szamaras), ’strážnici’ {őrök), dvetri ’dievčatá so štetkou na bielenie’ (meszelős lány) alebo ’Lucie’ (Luca), potom ’bláznivý holič’ (bolond borbély), ’človek tancujúci s medveďom’ (medvetáncoltató), ’opica’ (majom), ’koza’ (kecske), 'obrátený človek’ (fordított ember) a - ak tohoročné fašiangy ubehli bez svadby - 'dve dievčatá ťahajúce klát’ (csökhúzó leány), a nakoniec 'slamená chatrč’ (szalmakunyhó). Všetky postavy predstavovali mládenci, oblečení v maškarách. Len cigánski muzikanti boli oblečení v riadnych, sviatočných šatách, bez masiek. Sprievod chodil od domu k domu, kde ich ponúkali jedlom a pitím, a oni nemo tancovali, bláznili sa. Svojím šaškovaním zabávali divákov aj na ulici. Po skončení obchôdzky ’slamenú chatrč’ spálili (mládenec, ktorý ňou hýbal, z nej už predtým potajomky vyliezol), a z darov (vajíčka, slanina, klobása atď.) večer usporiadali zábavu. Obchôdzku maškár, ktorá sa počas vojnových rokov, ale ani v nasledujúcom pohnutom období nekonala, obnovili v roku 1970 pod vedením Ferenca Bódisa, riaditeľa miestnej školy. Jej dej sa v období medzi opisom Antala Khína (1935) a Bélu Marczella (1975) v podstate nezmenil, vytratili sa niektoré postavy (’sane bláznov’, ’človek s oslom’, 'obrátený človek’, ’charte’ atď.); ku koncu šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov sa objavili nové, Antalom Khínom ešte nespomínané postavy (’ľudia s batohom' [bátyusok], ’drotár’ [drótosJ), resp. určité zmeny bolo možné pozorovať v odeve, maskách. (’Strážnici’ nosili predtým klobúky z teľacej kože s dvomi veľkými husími krídlami, kabát a nohavice z vlnenej látky, so širokým opaskom. V sedemdesiatych rokoch mali už na sebe uniformu, podobnú hasičskej, ku klobúku mali pripevnené husie krídla). Tento relatívne nezmenený stav pretrval predovšetkým vďaka tomu, že po druhej svetovej vojne boli tieto sprievody maškár cieľavedomým obnovením niekdajších obchôdzok, opierajúcim sa predovšetkým o opis Antala Khína. Toto potvrdzujú aj moje vlastné pozorovania z neskoršieho obdobia.
