Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)

Štúdie

Macfarskosť a tradícia 121

Súbory ľudového tanca, fungujúce pod egidou , založili „kultúrne brigády“, ktoré na miestach žatvy uvádzali program pre žencov. Pri voľbách tiež slúžili cieľom straníckej politiky. Pre súbory prebásnili aj ľudové piesne, ktoré tvorili dôležitú časť vystúpení.

Snáď jedným z najbizarnejších bolo prebásnenie textu na melódiu ľudovej piesne Haragszik a pusztabíró:

„ Választásra készülődik falu, város népe,

Büszkén emeli poharát boldog jövőjére.

Nem csalhat már Esterházy, Jaross, Szentiványi,

Ha akadna követőjük, pórul fog járni.

Boldog vagyok, édesanyám, büszke is mint látja,

Jelölték a szeretőm a nemzeti bizottságba.

Ha ölelem, ha csókolom, nem gondolok másra,

Azt kívánom, a helyét becsülettel megállja. “8

Voľný preklad:

„Na voľby sa pripravuje ľud dedín a miest, hrdo dvíha pohár na šťastnú budúcnosť.

Nemôže už klamať Esterházy, Jaross, Szentiványi,

Ak by sa našiel ich nasledovník, zle pochodí.

Som šťastná, mamička, aj hrdá, ako vidíte, nominovali môjho frajera do národného výboru.

Keď ho objímam, keď ho bozkávam, nemyslím na iné, želám mu len, aby svoje miesto poctivo zastával.“

Aj o úlohách národopisného výskumu mala strana, ale aj funkcionári veľmi svojrázne predstavy:

„Na čo musíme predovšetkým dbať pri výskume tradícií ľudového umenia?

V prvom rade na to, aby náš ľud zo zvykov minulosti prechovával len to, čo ho v dnešnom živote posunie dopredu. Počas výskumnej činnosti teda nehľadáme zastaralé zvyky jedného zaniknutého sveta, ale trvalé hodnoty, radosť a dobrú náladu, ktorá rozpáli piesne a tance, a vo zvykoch to, čo aj dnes naplní srdcia svetlom a šťastím. “9

Na ilustrovanie protikladných predstáv o národopisnom výskume a o Maďaroch vôbec v tomto pionierskom období je najlepším príkladom článok Lászlóa Dobosa, maďarsky píšuceho, na Slovensku žijúceho spisovateľa,10 publikovaný v roku 1956 v kultúrnom týždenníku Hét, vydávanom Ústredným výborom CSEMADOK-u pod názvom 0 budúcnosti našej ľudovej kultúry (Népi kultúránk jövőjéről). Zvláštnu pozornosť si tu zasluhuje aj výklad pojmov ľudová kultúra a tradícia:

„Maďari na Slovensku boli v rokoch 1919 až 1938 vychovávaní v duchu meštianskeho vkusu prvej republiky. Počas tejto doby tak maďarské ako aj tunajšie spravodajstvo, film, rozhlas a tlač im so zlomyseľnou zámernosťou sprostredkúvali brakovú kultúru, svoj skazený duchovný panský jed. Iredentistickým predstaviteľom „oficiálnej“ maďarskej kultúry na Slovensku prišlo vhod hlučné,