Fazekas József (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2009 (Somorja, 2009)
Štúdie
100 Gábor Lelkes ne skupiny, ktoré majú v národohospodárskom, reprodukčnom procese určité postavenie. Nie celé obyvateľstvo má však rovnaký vzťah k ekonomickej aktivite. Triedenie obyvateľstva podľa ekonomickej aktivity je dôležitou charakteristikou ekonomickej štruktúry každého regiónu. Obyvateľstvom ekonomicky aktívnym rozumieme tú časť obyvateľstva, ktorá pracuje a prispieva tak - priamo alebo nepriamo - k vytváraniu spoločenského produktu. Medzi osoby ekonomicky aktívne počítame: všetky činné osoby, ktoré majú len jeden zdroj obživy z hlavného zamestnania (mzdu, plat, odmenu za pracovnú jednotku, výnos z poľnohospodárstva, zo slobodného povolania atď.), osoby, ktoré majú dva zdroje obživy (napr. mzdu alebo plat a odmenu za pracovné jednotky alebo výnos z vlastného podnikania a pod.), pracujúcich dôchodcov (osoby zárobkové činné, ktoré predstavujú hospodársky dôležitú zložku). Variabilitu štruktúry obyvateľstva podľa ekonomickej aktivity ovplyvňuje rad činiteľov, z ktorých najväčšiu váhu má veková štruktúra obyvateľstva. Ekonomická aktivita v Dolnonitrianskom regióne je nižšia ako celoštátna úroveň: podiel ekonomicky aktívneho obyvateľstva v okrese Komárno je 50,57 %, v okrese Nové Zámky 50,94 %, kým celoštátny priemer je 51,08 %. Pri analýze každého regiónu z demografického hľadiska je významným ukazovateľom ekonomická štruktúra obyvateľstva podľa odvetvovej klasifikácie ekonomických činností, vychádzajúca z medzinárodnej štandardnej odvetvovej klasifikácie ekonomických činností. V tejto klasifikácii je stanovených 13 odvetví a zisťuje sa, v akom druhu výroby či činnosti podniku pracuje skúmaná jednotka. Poznanie týchto jednotlivých rozdielov je dôležité pre lepšiu celkovú analýzu situácie v danom regióne. Transformačný proces bol spojený s veľkými štrukturálnymi zmenami zamestnanosti, ktoré sa odrazili predovšetkým na vývoji celkového počtu pracovníkov. Agrárny sektor na Slovensku bol pred rokom 1989 typický vysokou sociálnou zamestnanosťou najmä v regiónoch južného a juhovýchodného Slovenska, kde bola nedostatočná ekonomická infraštruktúra. Poľnohospodárstvo zamestnávalo tzv. „marginálne sociálne skupiny“ (nekvalifikovaní pracovníci, vidiecke ženy, dôchodcovia atď.), teda tú časť práceschopnej populácie, ktorá nemala žiadne iné možnosti lokálneho pracovného uplatnenia (poľnohospodárstvo vykonávalo akúsi sociálnu charitu v marginálnych oblastiach). Vývoj zamestnanosti v poľnohospodárstve krajiny za posledných desať rokov bol charakteristický výrazným poklesom stavu pracovných síl (podiel pôdohospodárstva v sektorovej štruktúre zamestnanosti poklesol z 13,7 % až na 6,2 %), čo sprevádzali trendy, ako masívne prepúšťanie nekvalifikovaných (a nľzkokvalifikovaných) zamestnancov a razantný nástup sezónneho využívania pracovných síl (hlavne u obchodných spoločností). Primárnym znakom reštrukturalizácie v poľnohospodárstve bol proces postupného a extenzívneho rastu produktivity práce, ale s výrazným vytláčaním časti pracovníkov do evidencie v nezamestnanosti. Presadzuje sa tak model agrárnej ekonomiky s rastúcou extenzívnou produktivitou, ktorý má sociálne nepriaznivé dôsledky spočívajúcej vo vysokej nezamestnanosti a vo veľmi nízkej zamestnaneckej participácii vidieckeho obyvateľstva. Z hľadiska zamestnanosti v poľnohospodárstve stále prevláda zamestnanecký status s výraznou prevahou zamestnanosti v organizáciách nad 20 zamestnancov. Agrárna zamestnanosť v organizáciách s 20 a viac zamestnancami je vytváraná predovšetkým poľnohospodárskymi družstvami (v prvom polroku roka 2001 tvorili tieto organizácie 79 % agrárnej zamestnanosti).
