Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
Identita strednej Európy 79 ani vstup krajín strednej Európy, baltických krajín a niektorých krajín Stredomoria a Balkánu do EÚ. Európu podľa rastúceho počtu ukazovateľov dobiehajú a predbiehajú už nielen Spojené štáty americké, ale aj viaceré štáty Ďalekého východu. Ich dynamika má viacero príčin, ale pre Európu je problémom každá z nich. Pretože vznikajú stále ďalšie oblasti, v ktorých tento veľký región už nie je na svete najlepší. Starý modernizačný argument stredoeurópskych kultúr, dobiehanie najvyspelejších v podmienkach súčasnej Európskej únie už nemusí byť pravdivý. Lebo samotná Európska únia patrí stále menej medzi tých najvyspelejších. Pokrok strednej Európy je už len pozičný, stupeň zaostalosti sa síce dá znížiť, avšak len vo vzťahu k menej zaostalým. Pre zásadnú zmenu, aj pre krajiny strednej Európy, sa dajú uviesť dva argumenty. Oba sú negatívne. Bez vedomia spolupatričnosti tieto krajiny nebudú rásť, ale slabnúť. Hrozí im staré nebezpečenstvo, že sa dostanú pod nadvládu silnejších. Aleje tu aj nová výzva, že v období globalizácie ich začnú opúšťať skupiny vlastnej mládeže. Stará forma národného vedomia im totiž už neponúka perspektívu21. Postkomunistické krajiny pociťujú problémy západnej, čiže vyspelejšej časti Európy oveľa menej, ak ich vôbec pociťujú. Jednak preto, že nikdy nepatrili medzi najvyspelejšie krajiny, vždy boli zaostalejšie ako Západ. V období komunizmu tento rozdiel narástol ešte viac. Po roku 1989 dostali možnosť dobehnúť západnú Európu. Zážitok novej modernizácie zakrýva ich relatívnu pozíciu pred ich verejnosťou dodnes. Je ťažko vysvetliteľné, že v súčasnosti ich obete pre rozvoj môžu priniesť ďalšie obdobie zaostalosti, už pre Európu ako celok. Vôľa byť najlepším je v týchto krajinách aj tak slabšia. Kultúra zdôvodňovania zaostalosti je však silná. Čiže tieto krajiny sú politicky, ekonomicky, technologicky, ale aj kultúrne zvyknuté na svoju relatívnu zaostalosť a sústavné dobiehanie. Oveľa menej očakávajú svetové prvenstvo od svojich lídrov ako západnejšie situované krajiny. Národy tohto regiónu stratili aj svoje veľmocenské postavenie. Ich elity si namiesto národnej dohody zvolili konflikt so susedmi, a tak podstatou ich geopolitickej stratégie sa stala podpora snáh a záujmov rôznych veľmocí, od ktorých mohli očakávať podporu v národnom konflikte so svojimi susedmi. Podpora znamenala aj podporu danej veľmoci v získaní dominancie nad strednou Európou. Čiže nestačí, že zničili svoje vlastné veľmocenské postavenie, ale v záujme pokračovania vo svojom národnom boji sa snažili spolupracovať s každou veľmocou22. V súčasnosti sa objavujú koncepcie spolupráce aj s mocnosťami mimo EÚ, ako je Čína a hlavne Rusko. Kontúry novej národnej spolupatričnosti a vzájomnosti sa stále nerysujú. Takže zmena identity do podoby akejsi celoeurópskej spolupatričnosti na báze národnej rovnosti občanov, politiky uznania, univerzálnych národných práv všetkých by musela vyrásť z 21 Podľa Paula Thibaulta nová forma identity nie je možná. Paul Thibault: A nemzetek Európája és Európa nemzetei. In.: Jean Marc Ferry - Paul Thibault. Vita Európáról, L'Harmattan, Zsigmond Király Főiskola, Budapest, 2006. 22 Problémy so súčasnou solidaritou ukázala konferencia v Bratislave v roku 2002. Pozri: Stredoeurópska identita - Central European Identity, Stredoeurópska nadácia, Bratislava 2002.
