Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
József Liszka „Rastie (pribúda?) ako šaty Pražského Jezuliatka...“ (Pokus o vysvetlenie kultúrnej histórie jedného porekadla) Štúdia sa pokúsi vysvetliť maďarské porekadlo „Rastie (pribúda?) ako šaty Pražského Jezuliatka“. Autor tu vidí dve možnosti: Proverbium môže súvisieť s legendou o rastúcich šatách Krista, podľa ktorej sa totiž s Kristovým rúchom stal zázrak - rástlo spolu s rastúcim dieťaťom. Ten istý pláštik, ktorý Ježiš nosil ako chlapček, zahaľoval telo muža-Ježiša kráčajúceho na Golgotu. Druhá interpretácia porekadla súvisí s tým, že sochy Pražského Jezuliatka obvykle obliekali podľa farieb liturgie. Veriaci darovali jednotlivým sochám vždy viac a viac krásne vyšívaných šiat čím šaty Pražského Jezuliatka pribúdali. Nakoľko sa doposiaľ nepodarilo nájsť inojazyčné obmeny maďarského porekadla, nie je možné túto otázku zatiaľ jednoznačne uzavrieť. Kľúčové slová: folkloristika, proverbium, Pražské Jezuliatko * V V roku 1996 som vďaka bonnskej Nadácii Alexandra von Humboldta mohol ako vedecký štipendista stráviť rok v Mníchove na tamojšej Katedre nemeckého a komparatívneho národopisu. Náš mníchovský domáci lekár dr. Tibor Buzády ma po prečítaní mojej knihy o ľudovom náboženstve na Podunajskej nížine upozornil v súvislosti so štúdiou o obliekajúcej soche Márii na isté úslovie. Pamätá si, že v Pinkamindszente na Podunajsku (Maďarsko), kde strávil svoje detstvo, sa zvyklo spomínať, že „rastie (pribúda) tak ako šaty Pražského Jezuliatka”. Žiaľ, už si nevedel spomenúť na zmysel a okruh používania tohto prirovnania a ja som doteraz nenašiel o ňom ani zmienky v bežne dostupných zbierkach maďarských prísloví (Dugonics 1820; Margalits 1897; O. Nagy 1995; Sirisaka 1891 atď.), ani v hľadaných prácach slovenských (Záturecký 1975), českých (Čelakovský 1852; Dobrovský 1963; Flejšhans 1909 - 1913), resp. nemeckých (Röhrich 1995). V článku Dezsőa Kosztolányiho Ábécé a nyelvről és lélekről [Abeceda o jazyku a duši], ktorý vyšiel v časopise Új Idők v roku 1927, si môžeme prečítať vetu: Jazyk žije, pulzuje, vyvíja sa. Neustále rastie ako živé rúcho’ (Kosztolányi 1990, 79). Sándor Bálint vo svojej súbornej práci hovorí v spojitosti s okruhom vianočných sviatkov krátko aj o kulte Pražského Jezuliatka, približujúc tie rozsiahle a mnohostranné kultúrnohistorické súvislosti, ktoré sa z témy dajú vybrať. Nakoniec, nie úplne presne, cituje aj Kálmána Mikszátha, ktorý v románe Szent Péter esernyője [Dáždnik Svätého Petra] píše nasledovné: „Iba s Kristovým rúchom sa stal zázrak, že rástlo vedno s dieťaťom. Ten istý pláštik, ktorý nosil ako chlapček, zahaľoval telo muža-Ježiša kráčajúceho na Golgotu“ (Mikszáth 1910, 163). Nie je však jasné, v akom vzťahu je citácia, teda motív rastúcich šiat, s kultom Pražského Jezuliatka. Sándor Bálint poznamenáva iba toľko, že „Mikszáthov odkaz v maďarskej tradícii ... stojí osamotene” (Bálint 1989, 376, poznámka pod čiarou č. 8). Odvoláva sa však na prácu Sándora Schreibera, ktorý uverejňuje niekoľko židovských analógií k Mikszáthovej citácii, avšak ani on nehovorí o Pražskom Jezuliatku. Pre nás je
