Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
Americké, britské a francúzske zajatie po 2. svetovej vojne... 47 V zime 1945/46 boli transporty na čas zastavené a na cestu domov sa vydali až na jar 194658. Do konca marca 1946 prešlo podľa výpočtov Tamása Starka cez maďarské prijímacie tábory 114 900 bývalých zajatcov západných Spojencov. Počet navrátených a zaregistrovaných sa do mája 1947 vyšplhal na 190 tisíc, ale prihliadajúc na tisíce navrátených osôb pred vznikom Vládneho komisariátu pre navrátenie zajatcov, ktorí neboli registrovaní, a na tých, ktorí sa vrátili po máji 1947, celkový počet navrátilcov sa pohybuje okolo 200 tisíc. Z toho vyplýva, že 30 - 35 % z celkového počtu 280 tisíc osôb v zajatí sa nikdy nevrátilo59. Z týchto čísel, samozrejme, vypadli tí na Slovensku žijúci Maďari, ktorí sa zo západného zajatia vracali cez severnú trasu, teda cez územie Čiech a Moravy. Podľa Tarcaiho sa z 340 - 350 tisíc osôb, ktoré sa dostali do západného zajatia, vrátilo späť asi 200 tisíc osôb, nehodlalo sa vrátiť 100 tisíc. Chýbajúcich približne 50 tisíc osôb umrelo, resp. zmizlo v bojoch počas leteckých útokov, v nemocniciach a v zajateckých táboroch60. Samozrejme, neprichádzali domov iba bývalí vojaci, ale aj veľké množstvo civilistov, ktorí na konci vojny utiekli na Západ. Podľa hlásenia o činnosti referátov maďarského Červeného kríža v Rakúsku a v Nemecku sa medzi septembrom 1945 a koncom júna 1947 vrátilo do Maďarska približne 455 tisíc osôb61. Drvivej väčšine mojich pamätníkov sa cesta domov otvorila až po 8. máji 1945. Viacerí prišli domov už v prvých mesiacoch po vojne a do leta 1946 ich bola väčšina doma. Z mojich pamätníkov sa najneskôr vrátil domov József Nagy - v decembri 1946. Zatiaľ čo zo Sovietskeho zväzu sa dostali moji pamätníci domov výhradne organizovanými transportmi, zo Západu prichádzali aj živelne, neoficiálnymi cestami. Viacerým zo západniarov, ktorí sa po vojne voľne potulovali, sa podarilo nakoniec dotúlať domov. Tí, ktorí boli u civilistov, mali cestu domov viac-menej otvorenú, ale aj tí, ktorí sa dostali do táborov, mali na útek väčšinou oveľa lepšie podmienky, ako moji pamätníci, ktorí boli v zajatí Sovietov. Útek bol, samozrejme, tým ťažší, čím väčší dôraz kládli Spojenci na stráženie zajatcov. Pamätníci z Rheinwiesenlageru spomínali na ostnaté drôty a strážne veže s ozbrojenými strážcami, napriek tomu ani z týchto táborov nebolo nemožné utiecť. Svedčí o tom prípad Gáspára Kosztolányiho, ktorému sa podarilo ujsť na jednu noc, aby zohnal jedlo. Marcell Prohászka a László Ásványi hovorili aj o tom, že zajatci v táboroch boli rozdelení do viacerých oplotených častí, tzv. cage, pričom celé územie tábora oddeľoval od vonkajšieho sveta hlavný plot. Spomínaní pamätníci hovorili o tom, ako mali zakázané priblížiť sa k pletivu - v prípade porušenia tohto pravidla mohli dopadnúť veľmi zle, ako sa to mnohým aj naozaj stalo62. Najčastejším cieľom jednotlivcov bol Mníchov, Passau a Pocking, lebo tu sa dalo dostať na jeden z transportov či nemocničných vlakov, ktoré smerovali domov63. Neorganizované skupiny a jednotlivci využívali takú dopravu, aká sa práve naskytla. Ak nebo-58 Tárcái, 1992,104-106. 59 Stark, 1989, 56-58. 60 Tárcái, 1992,113-116. 61 Gosztonyi, 1992, 283, 363. 62 Tárcái, 1992, 51. 63 Tárcái, 1992,105.
