Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Štúdie
40 Zoltán Kőrös Matúša, Lászlóa Csermáka a Lászlóa Hlavicsku, najväčšie problémy však mali zajatci v rukách Francúzov13. Hoci aj László Ásványi, ktorý v amerických táboroch dostával pravidelne stravu, sa sťažoval na pocit prázdneho žalúdka, nebol to však hlad s fatálnymi následkami, aký zažíval Gáspár Kosztolányi alebo József Batoska vo francúzskom zajatí. Treba však dodať, že napriek všetkému utrpeniu, ktoré zajatci zažili v zajatí, prípady život ohrozujúceho hladovania na Západe boli - aspoň medzi mojimi pamätníkmi - skôr výnimkou. Ako nám to hovorí aj príklad Gáspára Kosztolányiho, postupom času sa otázka stravy, ako aj iných životných podmienok riešila čoraz lepšie. Dôležitá bola aj otázka zásobenia vodou, a to najmä vo veľkých táboroch. Aj keď som sa v rozprávaniach pamätníkov nestretol so smrteľnými prípadmi následkom smädu, ako to bolo u pamätníkov, ktorí prežili dlhé cesty v dobytčích vagónoch do ZSSR, niekedy boli problémy aj na Západe, ako to opísal Marcell Prohászka či Gáspár Kosztolányi. Aj Béla Tárcái opisuje nedostatok vody v táboroch na rýnskych lúkach - vodu prinášali do táborov v cisternových autách, často iba zriedkavo a aj vtedy jej bolo málo, následkom čoho medzi zajatcami vznikali roztržky14. Voda, samozrejme, neslúžila iba na pitie. Umývanie vodou v desaťtisícových táboroch narážalo na ťažkosti a stávalo sa, že zajatci sa dlhú dobu nemohli poriadne umyť. Nepohoda bola iba tým menším problémom, väčšiu hrozbu znamenali parazity a choroby vznikajúce z nedostatočnej hygieny, najmä v prípade tých zajatcov, ktorým obranyschopnosť organizmu podlomila nedostatočná strava. V západných zajateckých táboroch sa, na šťastie ich obyvateľov, kládol veľký dôraz na dezinfekciu a dezinsekciu. Nejeden z mojich pamätníkov spomínal biely prášok, DDT, vďaka ktorému sa v preplnených zajateckých táboroch predišlo umieraniu následkom chorôb prenášaných parazitmi15. Choroby, v horšom prípade epidémie sa vyskytovali aj v táboroch západných Spojencov - vyčerpaní a podvyživení zajatci trpeli ochoreniami dýchacích ciest, tráviaceho traktu s vracaním a hnačkami, úplavicou a týfusom16, hoci v rádovo menšej miere ako v sovietskych táboroch. Hoci aj americké a britské tábory boli javiskom značného utrpenia, v prípade západných Spojencov existovala aspoň vôľa urobiť niečo s bezbrannou, zúboženou masou nepriateľov. Okrem epidémií, ktorým sa západným Spojencom podarilo viac-menej predísť, najväčšou metlou zajatcov bol hlad. Hoci zásobovanie miliónov zajatcov na Západe narážalo na veľké logistické problémy a aj v prípade veľkého vypätia síl sa prejavili vážne nedostatky, podarilo sa predísť takým masovým úmrtiam, aké postihli zajatcov v rukách Nemcov a Sovietov17. V prípade masového umierania zajatcov oboch bojujúcich strán v nemecko-sovietskom konflikte je však potrebné zohľadniť aj priepastný rozdiel medzi tým, aké personálne a technické kapacity mali na zvládnutie záplavy zajatcov anglosaské armády na konci vojny a aké mala napríklad Červená armáda počas bitky pri Stalingrade a po nej, keď jej prvoradou prioritou neboli zajatci, ale pokračovanie v boji. 13 Lowe, 2014,145-146; Tárcái, 1992, 72-73. 14 Tárcái, 1992, 27. 15 https://www.aei.org/publication/the-rise-fall-rise-and-imminent-fall-of-ddt/ 16 Knopp, 2009, 233. 17 Lowe, 2014, 139; Knopp, 2009, 238.
