Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)

Štúdie

38 Zoltán Kőrös Predstava pádu do zajatia, pri ktorom sa počas bojov vzdávajú vojaci nepriateľským vojakom, nie je v prípade mojich pamätníkov typická. Bol koniec vojny, do boja sa chce­lo už málokomu - nielen radovým vojakom a príslušníkom organizácie Levente, ale aj ich veliteľom - a tak sa najčastejšie vzdávali bez boja. Neraz sa stalo aj to, že vojaci a ich velitelia zajatie vyslovene vyhľadávali, aby tak ukončili svoju účasť vo vojne, ako to bolo v prípade jednotky Gáspára Kosztolányiho. To však neznamená, že som sa nestre­tol aj s prípadmi, keď bol pád do zajatia celkom dramatický (Molnár Lajos, Ivancsík Ferenc a iní). Prvým logickým krokom Spojencov bolo odzbrojenie nepriateľa. V prípade väčšiny mojich pamätníkov to nebolo ani nutné, vzhľadom na to, že sa už svojich zbraní zbavili, ak vôbec predtým nejaké mali. Ani v prípade momentov pádu do zajatia nebol smero­dajný prvý dojem. Spojeneckí vojaci museli byť pri každom stretnutí s nepriateľom ostražití a dôrazní - tento obraz sa často líšil od neskoršieho obrazu flegmatických Američanov či Britov, keď sa pomery stihli upokojiť. Samozrejme, situácia od situácie sa líšila. Okrem spomenutých dramatických prípadov Ferenca Ivancsíka a Lajosa Molnára niektorí pamätníci (Mihály Sukola, Mihály Tóth, András Kovács) spomínali aj na rozdávanie čokolády či cigariet. Viacerí zo strany Spojencov (najmä mladší členovia organizácie Levente, v ktorých vojaci nevideli hrozbu) zažili aj veľkú mieru ignorancie. Zajatci západných Spojencov mohli po páde do zajatia skončiť pod rôznou mierou dohľadu: od úplnej voľnosti, cez voľný pobyt v civilných táboroch, cez rôzne druhy aké­hosi „polozajatia“ (napríklad umiestnenie zajatcov na severonemecké pláže alebo do blízkosti spojeneckých jednotiek) až po klasické tábory s prísnym strážením. Na rozdiel od Sovietov, vidiacich v zajatcoch najmä pracovnú silu, ktorá by sa dala nasadiť na rekonštrukciu vojnových škôd6 7, západní Spojenci vnímali obrovské masy odzbrojených nepriateľov ako záťaž, o ktorú sa treba postarať a len čo to je možné, zbaviť sa jej8. Mnohí z mojich pamätníkov prešli cez systém zberných táborov, v ktorých zhromaž­ďovali zajatcov z bližšieho okolia. V prvej etape zajatia museli Spojenci často improvi­zovať a ako dočasné obydlia čerstvých zajatcov slúžili kasárne, verejné či hospodárske budovy, alebo boli čerství zajatci celkom jednoducho umiestnení na voľnom priestran­stve pod holým nebom, kde neraz ostávali aj dlhšiu dobu. Najvychýrenejšími boli veľké zajatecké tábory na Rýnskych lúkach, tzv. Rhein­­wiesenlager, kde sústreďovali veľké množstvá zajatcov pod holým nebom. Tento sys­tém táborov vznikol práve kvôli masovému nárastu množstva zajatcov v posledných týždňoch vojny a práve tu sa prejavili najočividnejšie problémy, ktoré spôsobila lavína zajatcov. Po marci 1945, keď začal počet zajatcov prudko narastať, založili Spojenci takmer 20 provizórnych táborov pri Rýne od Büderichu a Rheinbergu na severe až po Heilbronn a Ludwigshafen na juhu9 10. Neboli to tábory v tradičnom zmysle slova, pretože disponovali iba niekoľkými (ak vôbec nejakými) Stanmi či chatrčami. Išlo o voľné plochy obohnané ostnatým drôtom, kde sa zajatci nemali kde skryť a boli vystavení vrtochom počasia. Najväčšími boli tábory pri Sinzigu (118 tisíc zajatcov) a Remagene (134 tisíc)“. 6 Tárcái, 1992, 58. 7 Varga, Éva Mária. Magyarok szovjet hadifogságban (1941-1956) az oroszországi levéltári for­rások tükrében. Budapest, 2009,17. 8 Lowe, 2014, 146. 9 Lowe, 2014,137; Knopp, Guido. Zajatci. Bratislava, 2009, 223. 10 Lowe, 2014,137.

Next

/
Thumbnails
Contents