Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Recenzie
158 Recenzie „Šťastnú cestu!” Toto prianie počujeme a vidíme naozaj v mnohých jazykoch, často priamo na tabuliach pozdĺž ciest. A taktiež nám na mnohých miestach želajú „Šťastný návrat!" Podobné milé želania pozdĺž našich ciest prijímame pozitívne, musíme však dodať, že cestovanie, bohužiaľ, nie vždy končí šťastným príchodom! Kto dnes cestuje autom, môže vidieť popri cestách veľa pamätných symbolov, ktoré priamo vedľa cesty poukazujú na nešťastie, nehodu, smrť. Pripomínajú nám obete, odzrkadľujú bolesť príbuzných a priateľov, ba upozornia okoloidúcich na obzvlášť nebezpečné úseky ciest Neďaleko nášho bytu, ani nie pár stoviek metrov, na križovatke Žrebčínskej cesty a Vinobraníckej ulice, sa nachádza jeden takýto pamätný symbol - tam, kde sa v 10-stupňovom uhle zabáča ulica iným smerom. Najtypickejšie sú individuálne symboly aj vtedy, keď pri nehode umreli viacerí. Sú všeobecne známe - napriek tomu ešte nedošlo k ich výskumu v podobe kultúrno-vedeckej témy. Kniha Hony L. Juhász je zatiaľ najpodrobnejším prehľadom takýchto pamätníkov na Slovensku a v Maďarsku. Autorka sama hovorí, že materiál zbierala dve desaťročia, vieme aj to, že sa jednotlivými čiastkovými témami zaoberala vo viacerých štúdiách. Dnes je isté, že má najbohatšiu dokumentáciu. Nejde len o popisy, fotografie, ale aj o rozhovory s osobami spojenými s udalosťami, novinové články, materiál spomienkových programov. Starostlivo preskúmala maďarské články (nie príliš bohaté, ale rôznorodé) týkajúce sa témy, vediac, že slovenskí vedci sa sotva venovali tejto téme. Ona však predstavila medzinárodné perspektívy a bohatú bibliografiu. Predovšetkým nemeckí vedci objavili rôzne aspekty tejto témy a použili vhodné historické prístupy a štatistické prehľady. Hoci sa autorka odvoláva na iné oblasti, napríklad aj na Ameriku, zrejme nebolo jej úlohou, aby zozbierala podobné údaje zo všetkých kútov sveta a hromadne ich spomínala. „Spracovanie” cestných havárií je určite iné u Američanov, Arabov, Rusov, Číňanov atď., veď aj smrť, pohreb a cintorín, aj posmrtný život sa chápe odlišne. Kniha Hony Juhász je prehľadom, nestráca sa v detailoch a necituje doslovne všetko, čo si zaznamenala o takýchto pamätníkoch. O to dôležitejšie je, že vo svojom prehľade predstavuje veľa javov súvisiacich (aj) s témou, jej kniha ja logická, detailne členená. Autorkin zber dát je presný, jej závery sú reálne - čitateľ s ňou nepolemizuje, skôr ďalej vo svojej mysli rozvíja to, o čom čítal -, a pokúša sa svoje príklady umiestniť do prezentovaných kapitol. Už na úplnom začiatku knihy sa nám objaví problém pomenovania: prečo bolo vhodné nahradiť niekdajšie pomenovanie „symbol smrti“ pomenovaním „symbol miesta smrti“; pamätné miesta sú totiž práve na mieste tragédie a ich funkciou je vytvorenie miestneho pamätného symbolu. (Aj autorka poukazuje na to, že tento rozdiel sa prejavuje potom aj v kvalite symbolu.) V pravom slova zmysle chápané symboly smrti sú vo väčšine prípadov na inom mieste ako tam, kde došlo k úmrtiu: na cintoríne, ktorý je vo väčšine kultúr oddelený od priestoru diania každodenného života. Hoci symbolmi smrti na cintoríne môžu byť indexy, ikony a symboly zároveň (aby sme odkázali na typológiu danú Peirceom), symboly miest smrti majú omnoho jednoduchšie a jednoznačnejšie indexový alebo ikonický charakter helmu či poznávaciu značku by sme si vedeli predstaviť na náhrobku v cintoríne - avšak tam to nie je typické, kdežto pri ceste áno. Vybudovanie pamätných miest pozdĺž ciest sa však nedá odtrhnúť od náhrobkov (v širšom poňatí od malých sakrálnych pamiatok) a Ilona Juhász aj približuje túto vzájomnú interakciu. Autorka podáva dôkladnú historiografiu vedy a nepovažujem za chybu ani to, že skôr referuje, než by kritizovala. Chýba mi však konštatovanie, že doterajšie maďarské práce tento jav alebo jeho časti neinterpretovali, často o nich len mozaikovito informovali. Pokiaľ zovšeobecňovali, robili tak pomerne grandiózne. Avšak boli nováčikmi pri odhalení predmetnej tematiky a len dnes sa dostávame ďalej, aby sme získali prehľadnosť. Napríklad „sloboda“ či „odchod do nekonečna“ sa dajú interpretovať len na základe autorkou citovaných spomienkových básní a iných textov - a zďaleka nie v každom prípade jednoznačne. Samozrejme, tu by sme mohli pokračovať v úvahách o ďalších súvislostiach. Napríklad cintoríny v našej kultúre boli dlho cirkevnými cintorínmi s pomerne prísnymi pravidlami. Nezosobášených mladých nepochovávali do jedného hrobu, úlomky z prevráteného vozu nemohli použiť ako súčasť náhrobku. Pozdĺž ciest je to však všeobecne známy jav a často nebýva použitý náboženský motív na pamätníkoch - ale tie ani nestoja na posvätenom mieste.
