Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Recenzie
156 Recenzie mínanej oblasti jemnou analýzou vzájomného spolupôsobenia histórie, obrazových stvárnení a pamäti (Die Erneuerung der heidnischen Antike. Berlin, 1932). Kolektívna pamäť v sebe zahŕňa spoločenskú prax, predstavy o histórii, spoločenských vzťahoch vpečatené do povedomia verejnosti, kultúrne inštitúcie a podmienky a systém ich fungovania. Tento termín označuje všetko, čo etnografia pomenúva ako zvykoslovie alebo tradíciu. Štúdiom kolektívnej pamäti sa zaoberá viacero vedeckých disciplín: napr. história, psychológia, dejiny umenia, literárna veda, sociológia, politológia, antropológia, sociológia poznania. Je veľmi zvláštne, že etnografia a všetky jej čiastkové disciplíny, ktoré sa par excellence zaoberajú pamäťou, sa dosť neskoro zapojili do výskumu v tejto oblasti. Výskum pamäti v podstate nemá vlastnú metodológiu, aj v súčasnosti je interdisciplinárny. Priestorovo i časovo zasahuje do historických spoločenských systémov alebo do pamäťových techník ľudí bez písomností. (Tu by som poukázala len na práce Edwarda Evan Evans-Pritcharda, ktorý analyzoval sociálnu determináciu uchovania pamäti u kmeňových spoločností a ich funkčnú úlohu v tomto ohľade. (Napr. Nuer Religion, Oxford, 1961) E. Schils vo svojej knihe o zvykoch, ktorej jedna časť vyšla aj po maďarsky, píše o vzťahoch zvykoslovia a pamäti tradícií, o tvárnosti tohto vzťahu a o spoločenskej súdržnosti symbolických črt a ich sile pri formovaní skupiny. {Tradition. Chicago, 1981) V druhej polovici 20. storočia, keď na jednej strane bádatelia modernosti presadzovali, že nová doba je „bez minulosti” a na strane druhej sa oživil záujem, čo neschematizovalo len ten problém, do akej miery súčasnosť ovplyvňuje minulosť, ale aj to, že súčasnosť pomaly prostredníctvom prirodzeného a riadeného procesu zabúdania stratí všetky vzťahy s minulosťou. Oproti minulosti začali oveľa výraznejšie skúmať nielen fakty o druhej svetovej vojne, ale aj jej okolnosti, udalosti, ktoré jej predchádzali, jej dôsledky, ako aj rámce ich interpretácie a dezinterpretácie so zameraním na holokaust. Uvedomilo sa, že zmiznutím generácie pozostalých vyschnú pramene pamäťových zdrojov, čo vplývalo naliehavo na výskum. Spomeniem tú vážnu dilemu historikov, ktorú mu vytvorilo štúdium vzťahu moci a histórie a histórie a pamäti, s dôrazom na vzájomné odlišnosti medzi spomínanými faktormi, na roztrieštenosť odlišných pamätí a na ich vzájomnú disharmóniu. Bezpodmienečne je nutné spomenúť činnosť Erica Hobsbawna, ktorého početné práce je možné črtať v maďarskom jazyku, až na dielo, ktoré sa v medzinárodnej odbornej literatúre považuje za medzník pri riešení otázok vzťahu tradície a pamäti: The invention of Tradition, Cambridge, 1983. Hobsbawn a Ranger striktne rozlišujú pojmy zvyk a tradícia. Zvyk je pocit bezproblémovej kontinuity, ktorý sprevádza pomalé zmeny v tradičnej spoločnosti. Naproti tomu tradícia sa snaží o nemennosť a je špecificky produktom ideológií. Kým v prácach Hobsbawna je zvyk to každodenné zvykoslovie, do ktorého sa narodíme, tradícia je činnostný, komunikačný a symbolický systém zakorenený v širšie chápanej rigidnej a spoločenskej úrovni. Takto chápané tradície vníma práve ako rigidné konštrukcie politickej moci. Lineárny proces odovzdania a prevzatia zvykov sa takto dostáva do kontrastu s konštruovanosťou obrazov, spomienok vychádzajúcich z dneška a viažucich sa s minulosťou. Majstrovským dielom tejto zameranosti je sedemzväzkové zhrnutie vydané pod redaktorskou taktovkou Nory Pierre pod názvom Les lieux de mémoires v Paríži v rokoch 1984 - 1992. V rámci tejto série súčasní výskumníci zhodnotili „miesta“ francúzskej kultúrnej pamäti, od postavených, resp. materiálnych realizačných foriem až po také duchovné, kultúrne dedičstvo, akým sú rozprávky alebo toposy verejnej mienky. Časť historikov, sociológov, spoločenských vedcov sa v mnohých krajinách obrátila smerom k organizácii spoločenských praktík. Tento tzv. kritický pohľad spôsobil, že bádatelia vnímajú rôzne obdobia ako analyzovateľné interpretačné rámce, preskúmajú aj kontexty formovania názorov, nielen samotné závery. Otáznym sa môže stať, do akej miery diskusia v danej vednej disciplíne prispieva k potvrdeniu legitimity moci, do akej miery sú popularizované myšlienky pevne zakorenené v povedomí verejnosti a ako ovplyvňujú samotnú spoločenskú pamäť. Prirodzeným východiskom pre etnografa je, že spoločenská pamäť je výsledkom spoločenskej spolupráce individuálnych pamätí, pričom jej fungovanie je nielen ovplyvňované, ale aj štruktúrované spoločenskou dohodou: ľudia nadobúdajú svoje spomienky vo väčších či menších spoločenstvách, v spoločenských rámcoch