Lampl Zsuzsanna (szerk.): Fórum spoločenskovedná revue 2016 (Somorja, 2016)
Recenzie
Recenzie 149 V ďalšej časti práce nastupuje z pohľadu Maďarov v Československu celkom nová doba, ktorá trvala od komunistického prevratu až po maďarskú revolúciu, teda do roku 1956. Prvá kapitola tohto tematického okruhu sa zaoberá Maďarskou komisiou fungujúcou krátko v rámci Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Tento orgán mal pomerne vážnu úlohu v rokoch 1948 - 1949 pri výkone rozhodnutí štátostrany, ktoré sa týkali Maďarov. Podkapitola o činnosti Maďarskej komisie sa zaoberá vznikom dvoch kultúrnych inštitúcií - straníckeho denníka Új Szó a Csemadoku. Najdôležitejším zdrojom pre spracovanie témy sú záznamy zo zasadnutí komisie, ako aj dokumenty vedenia KSS. Ďalšia kapitola spracúva históriu maďarských zastupiteľských úradov v Prahe a Bratislave a maďarskej menšiny v Československu v rokoch 1948 - 1956. Ako to aj sám autor poznamenáva, kapitola zachytáva najdôležitejšie obdobie z čias vlády jednej strany do roku 1956: „Kostru tematického okruhu tvorí siedma kapitola, ktorá na základe hlásení pražského veľvyslanectva a bratislavského generálneho konzulátu vykresľuje - spočiatku intenzívny, neskôr stále väčšmi klesajúci, ale zato nikdy neutíchajúci - záujem maďarskej diplomacie o problémy Maďarov.“ Autor prostredníctvom diplomatických vzťahov oboch krajín poukazuje popri anomáliách maďarských politických aktivít najmä na pokračovanie bezprávia voči maďarskej menšine. Vo vzťahu oboch štátov analyzuje medzi menšinovými problémami také ústredné otázky, akou bola napríklad otázka záchrany Jánosa Eszterházyho alebo Akcia Juh, ktoré potvrdzujú pretrvávanie konfliktov a nevyriešenosť menšinových otázok v počiatočnom štádiu vlády jednej strany. Časť zaoberajúca sa návratom štátneho občianstva potvrdzuje dvojpólovú politickú atmosféru, ktorá bola pre menšinovú politiku 50. rokov v Československu charakteristická. Navyše popri lojalite vedúcich osobností maďarskej menšiny poukazuje aj na personálne zmeny vedené štátostranou a na typické dobové anomálie. V tejto súvislosti došlo k predstaveniu Csemadoku i osoby Gyulu Lórincza a k výkladu vybudovania kultúrnych inštitúcií, ako aj k výskumu takých dosiaľ menej prebádaných tém, akými boli maďarské divadelné hry alebo otázka sôch symbolického významu v prvom desaťročí vlády jednej strany. Kapitola je zakončená výskumom postoja Maďarov v Československu v čase revolúcie 1956, na podrobnejší výskum ktorého sa taktiež ešte čaká. Ďalšia kapitola pod názvom Vedenie KSS a maďarská revolúcia roku 1956 sa zaoberá témou, ktorá, pokiaľ ide o menšiny v Československu, patrí tiež k menej spracovaným. Autor pomocou archívnych prameňov ÚV KSS „hľadá odpoveď na to, ako reagovalo bratislavské ústredie strany na udalosti v Maďarsku v októbri a novembri roku 1956, aké kroky uskutočnilo v záujme zamedzenia šírenia revolúcie, ako hodnotilo postoj maďarského obyvateľstva krajiny počas revolúcie, napokon k prijatiu akých menšinových politických opatrení priviedla revolúcia stranícke vedenie.“ V kapitole sa popri archívnych prameňoch ÚV KSS využíva na analýzu dobová tlač - predovšetkým denník Új Szó. V rámci zhrnutia autor vyzdvihuje, že v súvislosti s revolúciou roku 1956 v Československu nedošlo k vážnejšej demonštrácii proti režimu. Avšak zdržanlivé správanie bolo charakteristické aj pre maďarskú menšinu. Ako hlavný dôvod tohto postoja autor uvádza pretrvávajúci strach maďarskej menšiny z čias bezprávia. V nasledujúcej kapitole sa dostávame do ďalšej etapy vo vývoji vlády jednej strany. Autor skúma vyvrcholenie obdobia odmäku, ku ktorému došlo v porovnaní s Maďarskom dosť oneskorene. Analyzuje menšinové aspekty obdobia označovaného ako Pražská jar. Podkapitola Maďari v Československu v reformnom procese a v prvých rokoch normalizácie predstavuje národnostné reformné predstavy úzko súvisiace s demokratizáciou spoločenského a politického systému. V rámci toho vyzdvihuje úlohu Csemadoku, ktorý sa v tomto období snažil reprezentovať záujmy maďarskej menšiny. Popritom sa objavujú aj tie osobnosti - napríklad Miklós Duray a Sándor Varga, ktoré dostanú významnú úlohu o dvadsať rokov neskôr, v čase pádu komunizmu. Ďalšie časti kapitoly smerujú už do čias tzv. husákovskej normalizácie - po okupácii Československa a prijatí ústavného zákona o národnostiach analyzuje obdobie normalizácie a paralelne aj pádu národnostných úsilí. Výskum týchto udalostí je dôležitý nielen preto, lebo poukazuje na politickú a spoločenskú modernizáciu a súčasne aj na pád komunizmu, ale aj zato, že „Pražská jar znamenala pre Maďarov v Československu, ktorí zdieľali revolučnú náladu obyvateľstva, prvý naozaj pozitívny spoločenský zážitok“.
