Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Géza Hizsnyan: Madarské divadelnictvo na Slovensku
476 Géza Hizsnyan Nebolo v ňom ani stopy po úsilí väčšiny slovenských a českých divadiel prekonávať ideologických bariér, učičíkať ostražitosť aparátčikov, dozerajúcich na „ideovú čistotu“ vtedajších divadiel, v profesionálne náročných produkciách dosahovať stav tichej vnútornej spriaznenosti s obecenstvom a neustále sa pokúšať zaujímať jasný spoločensko-politický postoj. V zásadnom kontraste s vývojom v slovenských a českých divadlách súbor divadla Thália nemal roku 1989 režiséra, dramaturga, ba ani jedného vysokoškolsky vzdelaného herca. Koncom osemdesiatych rokov mali predstavenia košického súboru zúfalú úroveň, z hradiska divadelno-estetického boli takmer nehodnotiteľné. V Komárne bola situácia o niečo lepšia, najmä vďaka početnejšiemu a podstatne kvalitnejšiemu súboru. Nádeje ľudi, ktorí túžili po kvalitatívnom pokroku divadla oživila aj skutočnosť, že po štvrťstoročí sa obnovila a aj povzbudivo rozbehla spolupráca s bratislavskou vysokou školou: Tibor Skronka, ktorý ju absolvoval roku 1988, sa okamžite stal jednou z vedúcich osobností divadla a v ďalších ročníkoch sa pripravovali maďarskí študenti v počte dovtedy nevídanom (Szilvia Varga, Dezső Rancsó, Zuzana Dósa, Attila Mokos, Attila Bocsársky, Ildikó Kovács, Oliver Boldoghy). November 1989 samozrejme všeličo zmenil. Prvá zmena, hoci mala možno iba symbolický význam, sa týkala košického divadla Thália. Len čo to zmenené spoločensko-politické pomery dovolili, divadelníci „zavolali z Maďarska domov“ zakladateľa divadla Sándora Bekeho a vo februári 1990 uviedli v jeho réžii hru Richarda Nasha Obchodník s dažďom. Inscenácia, ktorá sa po odchode Pétera Gágyora (1983) stala bezkonkurenčne najlepším predstavením divadla Thália, poskytla pre budúcnosť dve základné poučenia. Prvým z nich bolo to, že predstavenie na slušnej úrovni sa dá vytvoriť aj v zlých podmienkach takmer „z ničoho“ a druhým, že vynikajúce výsledky sa predsa len nedajú dosahovať bez posilnenia súbom (Beke do hlavných úloh obsadil Imreho Borárosa a Annu Petrécs z komárňanského divadla). Roku 1990 sa divadlo osamostatnilo a odvtedy funguje pod názvom Divadlo Thália. Zložité podmienky nového divadla sa menili iba pomaly. Riaditeľ a dramaturg divadla Péter Kolár angažoval vedúceho a režiséra jedného z najúspešnejších domácich študentských divadiel (košické divadlo IKS) Andrása Pásztóa, ktorý pri tvorbe novej, hodnotovo zameranej dramaturgie musel vybojovať svoj zápas na dvoch frontoch - s časťou obecenstva i s časťou súboru. „Posilnenie“ súbom nešlo zo dňa na deň, najväčším problémom sa však ukázala byť absencia režiséra schopného vyprofilovať jasnú umeleckú tvár divadla. Herecký súbor sa ale v priebehu nasledujúcich rokov postupne posilnil natoľko, že mohol súťažiť aj s lepšími slovenskými, či maďarskými divadlami. Bolo to jednak zásluhou príchodu mladých hercov po skončení vysokej školy (po už spomenutom Attilovi Bocsárszkom to boli v polovici 90-ych rokov postupne Tibor Tóth, Szilárd Petrik, Eva Bandor), ďalej hercov, ktorí prišli do Košíc z Komárna (Ildikó Kovács, Oliver Boldoghy), hercov, ktorí do divadla nastúpili po strednej škole (medzi inými Csongor Kassai, József Czajlik, Szilvia Kiss) a na druhej strane napokon aj starších hercov, ktorí sa dokázali umelecky obrodiť, resp. ktorí sa po kratšej či dlhšej prestávke opäť vrátili na javisko. Rozhodujúci význam pre divadlo mal najmä návrat Mihálya Gyurkovicsa. Od roku 1993 sa stal umeleckým šéfom Péter Dezsényi, ktorému sa síce nepodarilo vytvoriť vyhranený a jednotný umelecký profil divadla, ale práve do obdobia jeho šéfovania (1993 — 1995) spadá spomínané významné posilnenie hereckého súboru. V tých rokoch sa v Košiciach zrodilo niekolko výnimočných hereckých kreácií v kontexte slovenského i maďarského divadelníctva, ktoré si však nevšimla ani maďarská, ani slovenská divadelná kritika a väčšinou boli vynechané aj pri udeľovaní rôznych cien za herecké výkony, hoci niektoré z nich by si uznanie naozaj zaslúžili. Vzhľadom na to, že divadlu stále chýbala vedúcu osobnosť, ktorá by určovala
