Fazekas József - Hunčik Péter (szerk.): Maďari na Slovensku (1989-2004). Súhrnná správa. Od zmeny režimu po vstup do Európskej Unie (Somorja-Dunaszerdahely, 2008)
Lajos Mészáros: Československy (Slovensky) ustavny system
Československý (slovenský) ústavný systém 149 4 na území Košíc) a 8 vyšších územných celkov. Popri obciach existujú aj osobitné územné celky — vojenské obvody, vytvorené Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. V Slovenskej republike sa uplatňuje dvojitý (paralelný) systém verejnej správy, keď na obce je prenesená len cast verejnej správy a jej značnú časť vykonáva na prvom stupni okresný úrad na čele s prednostom, ktorého menuje vláda. Druhý stupeň verejnej správy tvoria krajské úrady, ktorých predsedov na návrh ministra vnútra menuje tiež vláda. Roku 2001 vznikli samosprávy strednej úrovne, teda vyššie územné celky a začala sa decentralizácia kompetencií štátnej správy, ich prevod aj na samosprávy. Druhostupňová samosprávna územná štruktúra kopíruje štruktúru štátnej správy na strednej úrovni, čiže územie samospráv strednej úrovne je totožné s územiami krajov a úrady samospráv fungujú tiež v sídlach krajov. Prevod jednotlivých kompetencií štátnej správy na samosprávy sa začal najmä tým, že sa do kompetencií obecných samospráv dostali matričné úrady a školské zariadenia (materské, základné a stredné školy). Ústava Slovenskej republiky bola doposiaľ priamo novelizovaná štyrikrát. Prvý raz to bolo v súvislosti s právomocami hlavy štátu, druhý raz vo väzbe na zakotvenie inštitútu priamej voľby prezidenta republiky, tretí raz to bolo v záujme zavedenia vyšších územných celkov, neskôr ustanovením sudcovských samospráv a teda v záujme posilnenia nezávislosti súdov, zakotvenia inštitútu verejného ochrancu práv (ombudsmana) v ústave, ako aj Najvyššieho kontrolného úradu SR. Tzv. „veľkou novelou“ ústavy došlo k podstatnému rozšíreniu právomocí ústavného súdu a k zmenám v ústave došlo aj preto, aby sa splnili ústavné podmienky vstupu do Európskej únie. V rokoch 1993 a 1994, v období príprav na prijatie Slovenskej republiky do Rady Európy boli prijaté tri také zákony, ktoré pomerne pozitívnym spôsobom upravujú používanie osobných mien príslušníkov menšín a označovanie ich sídel. V zmysle zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku sa umožnilo, aby rodičia mohli dať svojmu dieťaťu aj cudzojazyčné (teda neslovenské) rodné meno. Ak mal niekto z príslušníkov patriacich k národnostným menšinám do prijatia tohto zákona v osobných dokladoch zapísané meno po slovensky (alebo po česky), v zmysle tohto zákona sa mu umožnilo požiadať na príslušnej maťrike o zápis svojho mena podľa pravidiel materinského jazyka. Uvedený zákon o mene a priezvisku však ešte nezodpovedal vo všetkom tým podmienkam, ktoré Slovensko pri vstupe do Rady Európy prijalo, preto došlo aj k novele niektorých ustanovení zákona č. 154/1994 o matrikách. Podľa tejto novely vznikla možnosť bezplatne požiadať o výpis z matriky v súvislosti so zmenami rodného mena a ženám, ktoré nie sú slovenskej národnosti, bolo umožnené používanie ich priezviska bez prechyľovacej prípony ,,-ová“ (okrem slovenského kontextu). Treťou právnou normou bol tzv. „tabuľový“ zákon (zákon č. 191/1994 o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín), ktorý povoľuje označenie obcí aj v jazyku národností, ak daná menšina tvorí aspoň 20 % obyvateľstva obce. Zoznam dotknutých obcí spolu s povolenou formou používania názvu obcí, obsahuje príloha zákona. Obce môžu formou hlasovania svojich obyvateľov, teda referendom rozhodnúť o zmene označenia obce uvedenej v prílohe tohto zákona a môžu touto formou určiť označenie obce v jazyku národnostnej menšiny, ak sa v prílohe uvedeného zákona toto označenie nenachádza. Referendum však podľa tohto zákona nemožno uskutočniť v obciach, ktorých názov bol zmenený v rokoch 1867 až 1918 a 1938 až 1945. Roku 1995 Slovenská republika podpísala Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín a takisto uzavrela aj tzv. základnú zmluvu s Maďarskou republikou. Obidva dokumenty zakotvujú, že osoby patriace k národnostným menšinám majú právo používať svoj materinský jazyk aj v úradnom styku.
