Tóth Károly (szerk.): Nyelvi jogok. A kisebbségi és nyelvi jogok helyzete Szlovákiában. I. Jogsegélyszolgálat 2009-2011 - Nyelvi jogok 1. (Somorja, 2013)
Államnyelvtörvény
Stanovisko k novelizácii zákona č. 270/1995... „Pri príprave novely zákona o štátnom jazyku sa zohľadnili aj odporúčania Výboru expertov Rady Európy uvedené v správe zo 16. januára 2006 o uplatňovaní Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov na Slovensku. Napriek tomu, že úlohou zákona o štátnom jazyku nie je implementácia tejto charty, ministerstvo kultúry preskúmalo všetky ustanovenia zákona, ktoré by mohli predstavovať neprimerané obmedzenia z hľadiska legitímneho používania menšinových jazykov vo verejnom styku a tam, kde to bolo v rámci novelizácie zákona možné, navrhlo úpravu príslušných ustanovení.“ (Dôvodová správa, s. 4.) 3. Zákon rozširuje pojem štátneho jazyka na celú oblasť verejného styku (na rozdiel od styku úradného). Nikde však presne nedefinuje, čo je verejný styk a kde sú hranice medzi stykom úradným, verejným a súkromným. Navyše, je otázne, či interpretácia štátneho jazyka ako „prednostného jazyka celého verejného styku“ je vôbec v súlade s podstatou a zmyslom článku 6 Ústavy SR. 4. Jedným z príkladov takejto zmätočnej interpretácie sa nachádza v § 8, odsek 4, podľa ktorého: (4) ......Pacient alebo klient, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, môže v týchto zariadeniach v obciach, kde sa v úradnom styku používa jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu,15) používať v komunikácii s personálom svoj materinský jazyk. Členovia personálu nie sú povinní ovládať jazyk národnostnej menšiny.“ (Pozn.: Zákon č. 184/1999 umožňuje používanie menšinového jazyka v úradnom styku v obciach s podielom príslušníkov danej národnostnej menšiny nad 20%.) V zákone sa tu podriaďujú humanitárne aspekty aspektom ideologickým, čo je raritou v európskom zákonodarstve. Navyše, komunikácia personálu a pacienta v rámci zdravotníckej starostlivosti sa zaraďuje do sféry úradného styku, čo je nenáležité. Limitujúca klauzula zmieneného ustanovenia je z hľadiska pacienta neprípustným obmedzením jeho práv. Z hľadiska lekára zas vo vzťahu k pacientovi musí byť prvoradá Hippokratova prísaha, čiže úsilie pomôcť mu podľa najlepšieho vedomia a svedomia, bez ohľadu na akékoľvek vedľajšie okolnosti. Nelogickosť ustanovenia spočíva aj v tom, že sa vzťahuje na miesto lokalizácie zdravotníckeho zariadenia a nie na miestnu príslušnosť pacienta. Keďže väčšina zdravotníckych zariadení (najmä špecializovaných) sa nachádza mimo územia obývaných menšinami, okruh osôb, ktorých sa ustanovenie týka reštriktívnym spôsobom, je omnoho širší, ako v prípade „bežného úradného styku“ podľa zákona č. 184/1999. 5. Ďalším príkladom negatívneho dopadu na používanie jazyka menšín je ustanovenie § 4 odsek 3, podľa ktorého v školách a v školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostných menšín, celá pedagogická dokumentácia, ako aj ďalšia dokumentácia sa má viesť dvojjazyčne, a to v štátnom jazyku a v jazyku príslušnej národnostnej menšiny. Vyžadovanie vedenia akejkoľvek dokumentácie (teda nielen základnej pedagogickej dokumentácie) dvojjazyčne znamená neúmerné zaťaženie práce pedagóga, ktoré nie je ani náležité odmenené, a ktoré môže ísť na úkor kvality vyučovacieho procesu. (Napr. aj prípravu na hodinu „maďarský jazyk a literatúra“ by mal pedagóg vyhotoviť súbežne v slovenskom jazyku). Trvanie na tomto ustanovení môže viesť k postupnému upúšťaniu od vedenia dokumentácie v menšinovom jazyku. Je to aj prejav zásadnej nedôvery štátu voči svojim občanom. 352
