Puntigán József - Puntigán Tünde: A losonci református temető - Notitia Historico-Ethnologica 3. (Komárom-Dunaszerdahely, 2003)
Szlovák nyelvű összefoglaló
Kalvínsky cintorín v Lučenci Zhrnutie Cintoríny sú zrkadlom dejín tej-ktorej obce či mesta. V lokalitách, kde búrlivé udalosti predchádzajúcich stáročí zničili historické pamiatky, cintoríny zároveň slúžia aj ako historické pramene. Táto konštatácia platí aj v prípade mesta Lučenec, hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho centra bývalej Novohradskej župy. Kalvínsky cintorín v Lučenci vznikol pravdepodobne v 17. storočí na kopci v chotári mesta a je považovaný za najstarší cintorín v meste, v súčasnosti zároveň je aj verejným cintorínom. Kedže cintorín nikdy nebol - ani dodnes nie je - oplotený, je voľnou korisťou vandálov. Staré hroby a staré náhrobné kamene miznú aj následkom postupnej likvidácie staršej časti cintorína tým, že v súčasnosti sa pochováva do starších hrobov. Niektoré zrušené hroby a náhrobné kamene sú doložené iba v tejto publikácii. Z tohto dôvodu zoznam náhrobných kameňov kalvínskeho cintorína v Lučenci má aj historickú hodnotu ako pramenný materiál. Predkladaná publikácia je prvým pokusom o zachytenie a analýzu náhrobných pomníkov, nápisov, symbolov, ako aj kamenárov v Lučenci. Úvodná časť publikácie je venovaná histórii mesta, ktoré z geografického i etnického hľadiska leží na slovensko-maďarskom pomedzí. Tvár mesta poznačili najmä zmeny administratívnych (štátnych) hraníc, o čom svedčia aj prehľady o etnickom a konfesionálnom zložení obyvateľstva vo vybraných obdobiach. Po katolíckej i protestantských cirkví v 19. storočí vznikla židovská náboženská obec a v priebehu 20. storočia sa tu usadili aj prívrženci iných vierovyznaní. Vznik a vývin reformovanej - kalvínskej - cirkvi sú zachytené v osobitnej kapitole. Reformačné hnutie zasiahlo aj Lučenec, v rámci toho pravdepodobne už v roku 1590, ale určite po roku 1608 väčšina Lučenčanov prestúpila na kalvínsku vieru. V roku 1609 kalvínska cirkev získala bývalý katolícko-evanjelický kostol a dala si ho aj opraviť. V roku 1849 mesto bolo vypálené, aj kostol bol ťažko poškodený. Po rekonštrukcii sa na vrchol štíhlej kostolnej veže bol umiestnený kohút, ktoý sa stal symbolom mesta. Po druhej svetovej vojne kostolná budova bola zoštátnená, kalvínskej obci sa dodnes nepodarilo získať ju naspäť. V ďalšej kapitole sa môžeme dočítať o vývine a o aktuálnom stave cintorínov na území mesta. Najstarší lučenecký cintorín sa pravdepodobne nachádzal okolo kostola, dnes má mesto štyri cintoríny, z ktorých je najväčší verejný cintorín. Po druhej svetovej vojne sa do Lučenca vrátilo iba málo Židov, ktorí prežili deportácie, z tohto dôvodu v židovskom cintoríne dnes iba zriadkakedy sa konajú pohreby. Múr okolo cintorína čiastočne chráni hroby pred vandalmi, niektoré pomníky boli síce zvalené, zostali však na svojom pôvodnom mieste. Autor ďalej na základe historických prameňov podrobne opisuje
