Angyal Béla: Kisalföldi tanyák. Gúta és vonzáskörzetének településnéprajza - Lokális és regionális monográfiák 7. (Somorja-Komárom, 2012)

Rövidítések jegyzéke

Io, že chýbali mosty cez rieky. Nie vo všetkých prípadoch sa zo sezónnych sídiel stali trvalo obývané usadlosti. V Nededi, kde sa hlavným zdrojom obživy stalo pestovanie zeleniny, najmä kapusty, aklok stratili svoj význam a do 30-tych rokov 20. storočia pomaly zanikli.

Sťahovanie sa do extravilánu urýchlilo preľudnenie obcí ku koncu 19. storočia, pričom vedenie obcí odmietalo rozparcelovať pastviny okolo intravilánu na stavebné pozemky. Po zrušení nevoľníctva a odovzdaní pôdy do vlastníctva roľníkov na bývalých oráčinách vznikali nové a nové chotárne sídla, tane. Najmä v kolárovskom chotári, kde neprebehla komasácia, pozorovať migráciu do extravilánu. Na celom území chotára sa objavujú rozptýlené sídla. Na mieste bývalých provizórnych hospodárskych stavieb vyrastajú až malé dediny. Takéto sú pri Kolárove Seregakol a Ôrtény, v chotári susednej Bode Bogyarét (Bodzianske Lúky), kde na začiatku 20. storočia už otvorili aj obchod a krčmu. Ľudia v nových osadách si vytvárali vlastný spoločenský život. Stavali sa kaplnky, prícestné kríže, zvonice, usporadúvali sa hody. V Seregakoli sa v r. 1905 postavila prvá jednotriedka. Obyvateľov samôt v kolárovskom chotári spájali s mestom Kolárovo úzke hospodárske a rodinné vzťahy. Naopak, obyvatelia samôt na Rétek, ktoré administratívne patrili do chotára aspoň poltucta žitnoostrovských dedín, sa vydali cestou osamostatnenia sa, pestovania si špecifickej lokálnej identity.

Ďalšia veľká skupina samôt vznikala v sadoch pozdĺž riek na inundačnom území. Tu sa usádzala najmä kolárovská chudoba, pre ktorú to bolo východisko z núdze. Tieto samoty slúžili predovšetkým na bývanie. Na rozdiel od samôt nížinného charakteru, u ktorých sa skĺbila obytná a hospodárska funkcia, boli bez vlastného hospodárstva, nepatrila k nim orná pôda,. Tu bývajúcim zabezpečovalo živobytie okrem ovocia zo sadov rybolov, chytanie divej zveri, zberné hospodárstvo.

K parcelácii bývalých veľkostatkov sporadicky dochádzalo už pred 1. svetovou vojnou (Nagyszeg, Violin), no skutočne výrazné zmeny v majetkovej štruktúre nastali až v medzivojnovom Československu. V rámci československej pozemkovej reformy, ktorá sledovala národné ciele, zakladali sa tu slovenské kolónie, maďarské obyvateľstvo dostalo možnosť nakupovať pôdu iba v obmedzenej miere. Túto možnosť využili najmä Kolárovčania, ktorí sa vo viacerých vlnách sťahovali na okolité bývalé veľkostatky (Kingyes, Keszegfalvai-sziget, Hava), kde zakladali samoty. Rozmery tohto procesu naznačujú nasledovné údaje: v r. 1900 z obyvateľov 15 skúmaných obcí 14 %, v r. 1941 25,9 % žilo v extraviláne (v tom sú však aj robotníci na majeroch). Kolárovo sa stalo najväčšou obcou na Podunajskej nížine s trvalo osídlenými samotami v extraviláne; v r. 1900 22,4 % v r. 1941 už 34,1 % jeho obyvateľov bývalo na samotách, čo v absolútnych číslach predstavuje 4 tisíc osôb.

V nasledujúcich desaťročiach, v 2. polovici 20. storočia definitívne zaniklo tradičné roľnícke hospodárenie a tradičný spôsob života. Kolektivizáciou rodinných hospodárstiev samoty stratili svoj význam. Popri hospodárskych a spoločenských zmenách k zániku mnohých samôt prispeli aj povodne, najmä veľká povodeň v r. 1965. Z niektorých skupín samôt v dôsledku obmedzení pri vydávaní stavebných povolení sa vyvinuli samostatné obce, napr. Dolný Chotár, Vŕbová nad Váhom, Bodzianske Lúky. Po r. 1989 ľudia síce dostali späť časť svojich bývalých majetkov, no len veľmi málo z nich sa vrátilo k samostatnému hospodáreniu. Dnes už iba 6- 7 % Kolárovčanov býva na samotách. Väčšina domov je neobývaných.

Na skúmanom území sa za posledných 250-300 rokov vyskytovali takmer všetky formy nížinných samôt. Rôzne druhy popri sebe existujúcich rozptýlených sídel sa vyvíjali pod vplyvom zmien v prírodnom a hospodárskom prostredí. Rozptýlené sídla za posledných 200 rokov prispievali k zabezpečovaniu obživy obyvateľstva, k lepšiemu využívaniu krajinných daností.

253