Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

rok Slovenského národného múzea - Etnografického ústavu v Martine). Okrem toho menované inštitúcie prezentovali vlastný materiál aj v iných múzeách (napríklad novozámocké múzeum v juhomoravskom Znojme, komárňanské múzeum v Blansku atď.).

Zmienil som sa už síce o domoch ľudového bývania v správe múzeí, problém je však zložitejší. Treba totiž hovoriť aj o tých vidieckych národopisno-vlastivedných výstavách, ktoré boli realizované prevažne z miestnych síl a kratšiu či dlhšiu dobu boli k dispozícii záujemcom. Aspoň v rozsahu jedného odstavca sa treba venovať aj tejto problematike. Tým skôr, že v desaťročiach po druhej svetovej vojne v maďarských obciach na južnom Slovensku usporiadali takmer nespočetné množstvo krátkodobých národopisno-vlastivedných výstav, odovzdali do užívania miestne „múzeá” a tzv. domy ľudového bývania. Len zlomok z nich existuje dodnes a možno ich navštíviť, o väčšine z nich sa však môžeme dozvedieť už len zo správ v dobovej tlači. Zostaviť tento prehľad mi pomohli niektoré skoršie súhrnné práce (Ág 1974; Lipcsey 1979; Liszka 1994c). Najprv však bude potrebné objasniť si niektoré terminologické otázky. V odbornej literatúre i v hovorovom jazyku vládne chaos, čo sa týka pomenovania vidieckych národopisných zbierok. Striedavo, takmer ako vzájomné synonymá sa používajú výrazy dom ľudového bývania, obecné múzeum, pamätná izba, národopisná izba a národopisná výstava (maď. tájház, falumúzeum, emlékszoba, néprajzi szoba, néprajzi kiállítás). Tieto výrazy však kryjú vždy niečo iné. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska neobsahuje heslo, týkajúce problematiky, a ani maďarský národopisný lexikon (Magyar néprajzi lexikon) neposkytuje usmernenie v tejto otázke, veď zo spomenutých výrazov je ako samostatné heslo uvedená len národopisná izba.

„Národopisné izby: výstavné miestnosti, zariadené pôvodnými národopisnými, ľudovoumeleckými predmetmi ako interiér, v súlade s roľníckymi tradíciami. Ich vytváranie sa stalo zvykom od výstavy v Paríži v roku 1878. Kým na dovtedajších výstavách sa pokúšali vystaviť úplne zariadené domy, na tejto postavili do výstavy zariadené roľnícke izby, sčasti také, do ktorých mohol návštevník aj vstúpiť... Kým dávnejšie pri zostavovaní daného zariadenia nevenovali pozornosť vedeckej vierohodnosti, podlá dnešných princípov pri zariaďovaní národopisných izieb možno vystaviť ako jeden súrodý celok len predmety, charakteristické pre to isté obdobie, tú istú spoločenskú vrstvu, skupinu a pochádzajúce len z určeného miesta. Starostlivo treba dbať o to, aby predmety boli umiestnené podľa svojho pôvodného účelu, a má ich byť len toľko, koľko kedysi umiestnili a používali v jednej domácnosti, v jednom byte...”

(Filep Antal - K. Csilléry Klára: Magyar néprajzi lexikon 4, 13-14)

Tento výraz pôvodne označoval zariadené interiéry izieb na výstavách etnografických múzeí, len novšie sa začal používať aj na označenie výstav realizovaných v ľudových pamiatkových objektoch. Podľa môjho chápania však ani v týchto prípadoch výraz neoznačuje celý objekt, ale len jeho časť, t.j. izbu, resp. interiér obydlia. V našich regiónoch preto nevieme, čo si počať s týmto pojmom (výraz národopisná izba je čiastočne vhodný azda len pre „martovskú izbu” v expozícii

84