Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

II. Dejiny národopisného výskumu madarských oblastí na Slovensku

ojedinelým javom, aj skauting v Maďarsku mal takúto, k dedine sa obracajúcu, ľudovo-národnú vetvu (viď: Gergely 1989, 124-130). Pohnútky, smerodajné impulzy, ktoré usmernili záujem mládeže združenej v Krúžku svätého Juraja od „romantiky prírody” k ľudovému umeniu, k domácim kultúrnym tradíciám, ku každodennému životu maďarskej dediny a cez to všetko k národopisu, resp. k sociografii, vieme skutočne pochopiť len ako výsledok ich spoločného účinku.

Z nich ako prvú možno spomenúť novú štátnosť posvätenú mierovými dohodami po prvej svetovej vojne, nové spoločenské pozadie. Generácia hnutia Sarló bola totiž prvá veková skupina, ktorá vyrastala už v mladej Československej republike. V protiklade s „pasívnou rezistenciou” otcov prijala nový štátny rámec a snažila sa vyriešiť svoje problémy: vytvoriť pre seba vlasť. Podľa Edgára Balogha už aj spôsob vytvorenia domova, na čo už bola reálna požiadavka, bol daný spoločenskou situáciou: „Opustená, osamotená, štátnym normám síce podriadená, ale vo svojom národnostnom bytí práv zbavená menšinová maďarská mládež vo svojej ťažkej finančnej i poníženej morálnej situácii len tak mohla nájsť reálny spôsob sebarealizácie, ak svoje povolanie - svoju budúcnosť - si vedela predstaviť postavenú do služieb československých maďarských pracujúcich más” - píše v jednej svojej spomienke v roku 1978 a dodáva: „Tieto masy tvorili v tej dobe vidiečania, dedinčania, roľníci, bola to tá vrstva, ktorú panská kasta, vlečka strednej triedy, samú seba kvalifikujúc za národ, tituluje ľudom” (Balogh 1978, 12). Na toto obrátenie sa k „ľudu” (čo samozrejme ešte nie je totožné s národopisnou prácou!) mali vplyv aj literárne zážitky, predovšetkým diela Endre Adyho, Dezső Szabóa, Zsigmonda Móricza. Tento smerodajný prameň bol všeobecne charakteristický pre maďarské intelektuálne hnutia medzi dvomi svetovými vojnami (viď napr. Spoločnosť Miklósa Barthu, Umelecké kolégium segedínskej mládeže atď.).

Edgár Balogh kladie vznik svojej „náklonnosti k dedine a k roľníkom" okrem literárnych vplyvov, na leto roku 1925, keď sa mu v skautskom tábore pod Kriváňom popri registrovaní krás prírody „otvorili oči aj na ľudí lesov”. To preňho znamenalo začiatok dlho sa ťahajúceho procesu, ktorý poznačil celý jeho život, o čom môžeme v jeho memoároch čítať nasledovné: „Teraz som sa už nevrátil domov do Bratislavy v spomienkach s obrazom skál a lesov, ale s obrazom obyvateľov hôr a niekoľkých svojich mladých kamarátov som presvedčil, aby sme ešte cez toto leto začali navštevovať dediny na Žitnom ostrove” (Balogh 1981, 27).

Priamym pokračovaním bolo publikovanie súťažnej výzvy Krúžku svätého Juraja v lučeneckom mládežníckom časopise A Mi Lapunk v novembri 1925 na usporiadanie rozprávkových popoludní pre dedinské deti. Podstatou súťaže bolo, že súťažiace kolektívy museli pre roľnícke deti porozprávať rozprávky s „výchovným vplyvom”, resp. naučiť ich rôzne piesne a hry. Nápad s rozprávkovými popoludniami nebol celkom originálny výmysel, ako uznáva aj Edgár Balogh, pochádza z nemeckého hnutia Wandervogel*

* Hnutie Wandervogel (= sťahovavý vták) sa zvykne datovať od roku 1901 a jestvovalo v podstate do jeho zakázania v hitlerovských časoch. Hoci sa Wandervogeli ostro

60