Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

len veľmi málo vzájomných vplyvov. „Dve národnostné skupiny tu žijú vedľa seba takmer tridsať rokov bez jazykovej bariéry v každodennom styku, ktorý sa odohráva v maďarčine. Medziľudské vzťahy medzi týmito dvoma národnostnými skupinami sú od začiatku dobré” pľše v súvislosti s analýzou ľudovej kultúry týchto dvoch skupín Mária Szanyi a pokračuje: „Aj v stravovaní Komlóšanov, presídlených do Salíb, sa zachovali osobitosti, ktoré si so sebou priniesli zo stravovacieho systému makroregiónu, ktorý ich dovtedy obklopoval. Zachovávali ich samozrejme najmä v každodennej praxi, keď sa pri stole pri jednotlivých príležitostiach stretávali len členovia rodiny. Pokiaľ ide o vzájomné obohacovanie jedálnička medzi Komlóšanmi a Salibanmi, jeho svedkami môžeme byť skôr v prípade slávnostných jedál a chodov" (Szanyi 1976, 638). Je zaujímavým paradoxom, že práve jedlá slovenských presídlencov zo Slovenského Komlóša v očiach miestneho pôvodného maďarského obyvateľstva predstavujú klasickú „maďarskú kuchyňu” v porovnaní s tradičnou podunajskou kuchyňou, bežnou v Salibách, ktorá je plná rakúsko-nemeckých, slovenských, a čiastočne aj českých vplyvov. V podstate k rovnakému záveru dospela aj Lídia Varga, ktorá pri hodnotení vzájomného pôsobenia skúmala stravovacie zvyklosti Slovákov presídlených do žitnoostrovskej Trnávky z Pešť-pilišskej župy a stravovacie zvyklosti pôvodného maďarského obyvateľstva (Vargáné 1994a).

Viac než tridsať rodín z Kisnány v oblasti Mátry sa usadilo v Strekové v bývalej Komárňanskej župe. Tradičnou ženskou transportnou pomôckou Kisnáňanov bola nosa (‘hátyik’), kým strekovské ženy nosili náklad obyčajne v batohu. Presídlenci istý čas aj v Strekové používali nosu, jeden starec dokonca ešte aj tu tieto transportné pomôcky vyrábal (tiež pre niekoľko pôvodných strekovských maďarských žien), ale po určitom čase (zhruba okolo polovice šesťdesiatych rokov) títo Slováci začali tiež používať batohovú plachtu. Moji informátori uvádzali, že batohová plachta je praktickejšia, kedže natoľko netlačí plecia a neprederaví človeku vzadu oblečenie. Tak do dnešných dní plachta úplne vytlačila nošu a niekoľko exemplárov noše slúži už len na povalách na skladovanie. Na vysvetlenie tohto javu sa ponúka niekoľko možností: 1. Umrel starý človek, ktorý, kedže patril k presídlencom z Kisnány, vedel pliesť koše. 2. V okolí nebol drevený materiál na výrobu noší v dostatočnom množstve a kvalite. 3. Presídlenci sa aj prevzatím nosenia nákladu v batohu inštinktívne prispôsobili kultúre domácej väčšiny (podrobnejšie viď: Liszka 1992b, 55-56).

Z výskumov Bélu Angyala sa dozvedáme, že kolárovské roľnícke družstvo začalo začiatkom 50. rokov 20. storočia vypaľovať tehly tradičným spôsobom. Na túto malopriemyselnú činnosť, ktorá bola v Kolárove známa už dávnejšie, nenašli domáceho kolárovského majstra, a tak práce riadili dvaja majstri spomedzi presídlencov z maďarského Medgyesegyháza (Angyal - EA 22674).

Ondrej Krúpa skúmal v Nesvadoch a Pribete, aké vzájomné medzietnické vplyvy možno dokázať v kalendárnych zvykoch tunajšieho maďarského obyvateľstva a slovenských presídlencov z Békéšskej Čaby, Dunaeďházy, Guty, Malého Kereša a Čívu. Kedže medzi zvykmi týchto dvoch národnostných skupín, viažúcimi sa k významným dátumom, aj tak existovala pomerne silná zhoda, parale-386