Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

VI. Historické členenie populárnej kultúry 20. storočia

považovať za prínos mužov, ktorí absolvovali vojenskú službu v českých kasárňach, hoci ku skutočnému udomácneniu karfiolu došlo až v šesťdesiatych-sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Rozvoju rôznych folklórnych žánrov môže napomáhať veľké množstvo vonkajších činiteľov. O tomto fakte už bola pomerne podrobne reč vyššie. Tu by som chcel uviesť len príklad úlohy školskej výchovy, zmenenej pod vplyvom zmien štátneho zriadenia. Zoltán Ujváry zverejnil v jednej neveľkej práci z roku 1961 príbeh o Jánošíkovi z maďarskej časti Gemera, z obce Hét, vyrozprávaný v maďarčine, ktorý je dobrým príkladom vzťahu dvoch národov (slovenského a maďarského), nachádzajúceho výraz aj v ľudovej slovesnosti (Ujváry 1975b). Ujvárymu sa v priebehu jeho výskumov na slovenskom území Gemera podarilo v nasledujúcich desaťročiach zaznamenať aj ďalšie príbehy o Jánošíkovi v maďarčine. Popri ústnej tradícii však v Riečke objavil učebnicu, napísanú v maďarčine, pre neúplnosť presne nedatovateľnú, ale jednoznačne vydanú za prvej Československej republiky, ktorá môže prispieť k odhaleniu jedného z možných spôsobov včlenenia jánošíkovskej tradície do maďarskej ústnej slovesnosti: „V spomínanej slovenskej učebnici, napísanej po maďarsky, nájdeme rozsiahlejšie rozprávanie o živote a skutkoch Jánošíka. Ide o preklad Jiráskovho spracovania ľudovej povesti do maďarčiny. Táto učebnica si zaslúži pozornosť preto, lebo zoznámila maďarské obyvateľstvo s príbehmi o slovenskom národnom hrdinovi, s jednotlivými epizódami jeho života, a mohla prispieť k tomu, že sa dostali do ľudovej tradície; alebo oživila už známe povesti" (Ujváry 1986, 38). Treba podotknúť, že spomedzi veľkého množstva maďarských učebníc, vydaných v období medzi dvoma svetovými vojnami na území vtedajšej Československej republiky, viacero obsahuje príbehy o Jánošíkovi. Stačí spomenúť čítanku pre meštianske školy s maďarským vyučovacím jazykom autorskej dvojice Lengyel- Bučenec (Bratislava 1921, 164-165) alebo dve čítanky od Daniela Bučenca, napísané pre IL—III. ročník, resp. IV.-VI. ročník ľudových škôl s maďarským vyučovacím jazykom (Bratislava 1923, 114-116, 281). Najstaršou učebnicou, ktorú poznám, je dielo Stanislava Klimu s názvom A Csehszlovák Köztársaság honismertetése - Vlastiveda Československej republiky (Myjava 1920), v ktorom sa tiež spomína jánošíkovská tradícia, zrejme takisto na základe Jiráskovho spracovania (str. 34-45).

Tento príklad je jednak dobrým dôkazom toho, že rozličné folklórne žánre sa šíria aj pod vplyvom školského systému, popri vplyve iných zdrojov, a jednak je dôležitý aj preto, lebo by mohla byť ukážkou toho, ako učebnice, vydané za nemaďarskej vlády, ovplyvňujú maďarskú ústnu tradíciu. Striktné použitie podmieňovacieho spôsobu je v tomto prípade odôvodnené, pretože príbehy o Jánošíkovi, vyskytujúce sa v mne známych školských učebniciach (Jánošík ako budúci farár, Jánošíkov poklad), sa neobjavili v maďarskom materiáli, reprodukovanom Zoltánom Ujvárym. Na druhej strane je zjavné (aj Ujváry to zdôrazňuje), že príbeh zachytený v časopise Hét sa do ústnej tradície nedostal vďaka školskému vzdelávaniu, rovnako ako to veľmi pravdepodobne nebolo ani v prípade príbehu o Nitre, reprodukovanom Arnoldom Ipolyim, ktorý som už citoval v

380