Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Nenávideli ešte aj Lajosa Kossútha, lebo mu dávali za vinu stratu zemianskych práv. So sedliakmi sa nemiešali, nechali sa počuť najmä vo veciach cirkvi. Po celé roky sa škriepili kvôli kostolnému zasadaciemu poriadku. Počas volieb poslancov spomedzi nich vychádzali vodcovia s najohnivejšľmi rečami.”

(Balassa 1975, 16)

Kedže z prvých protipovodňových opatrení na území povodia Bodrogu profitovali v zásade len veľkostatky a vo vlastníctve väčšiny obyvateľstva ostali len malé, z veľkej časti neúrodné alebo málo úrodné statky, a keďže po objavení sa železnice zástupy sedliackych povozníkov prišli o zdroj obživy, koncom 19. storočia vzniklo v tomto regióne pomerne ďalekosiahle roľnícke hnutie za rozdelenie pôdy. Za najdôležitejší cieľ si vytýčilo rozdelenie veľkostatkov a vytvorilo svoje spoločenstvá takmer vo všetkých obciach. Na skúmanom území sa tak nestalo len v Svätej Márii pri Bodrogu, Pavlove (dnes obe súčasť Bodrogu), v Kline nad Bodrogom (časť Stredy nad Bodrogom), Kaponi (časť Lelesu), Veľkom Horeši a Veľkých Trakanoch. Hnutie bolo v roku 1898 potlačené (Balassa 1956).

Kvôli spomínaným nepriaznivým sociálnym pomerom bolo v povodí Bodrogu veľmi rozšírené vysťahovalectvo, ktorého počiatky možno datovať do 70. rokov 19. storočia a ktoré dosiahlo vrchol na začiatku 20. storočia. Nebolo takej obce, z ktorej by sa aspoň 4-5 percent obyvateľstva nebolo vysťahovalo za prácou do Ameriky. Dôvodom vysťahovalectva bol nedostatok pôdy a pracovných príležitostí, hoci práve v prípade Lelesu, kde vysťahovalectvo v roku 1902 prekročilo dokonca 50 percent (Legenyey 1903, 29), možno vysťahovalectvo chápať skôr ako otázku prestíže. Predmety, ktoré vysťahovalci posielali z Ameriky domov, a tam zarobené peniaze totiž významne zvyšovali životnú úroveň miestneho obyvateľstva, zároveň povzbudzovali k ďalšiemu vysťahovalectvu.

„Tunajší remeselníci sú poväčšine potomkovia nemeckých prisťahovalcov, o ich pôvode však dnes svedčia už len ich cudzo znejúce mená. Slováci zhora sem zväčša prišli do služby, ale ich potomkovia už vyrastajú ako Maďari; pôvodne slovenské dediny - Poľany, Dobrá - sa takmer úplne pomaďarčili. Stolárstvo, kolárstvo a remenárstvo sú takmer úplne v maďarských rukách, kováči na mnohých miestach pochádzajú z radov Cigánov. Cigáni, žijúci v chatrčiach za dedinou, sa živia drotárstvom, pletením ošatiek, tkaním tašiek, viazaním murárskych štetiek, muzicírovaním, vykladaním kariet; v Strede sa síce snažili vychovať z nich roľníkov, ale nepodarilo sa naučiť ich vážnejšej práci..."

(Geôcze 1901, 9)

Osobitnú spoločenskú vrstvu obyvateľstva tohto regiónu tvoria pašeráci. Predstaviteľov tohto pomerne novodobého „zamestnania” (prekvitať začalo po prvej svetovej vojne vďaka posunutiu štátnych hraníc) možno nájsť takmer v každej obci blízko hraníc. Pašeráctvu významne napomáhali príbuzenské vzťahy presahujúce hranice a z nich vyplývajúce informačné kanály. Obchodovalo sa v prvom rade s koňmi, obilím, tabakom a remeselnými výrobkami. Na Slovensku boli vyhľadávaným tovarom najmä maďarské kone a obilie (Viga 1994).

369