Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

Vyklepávanie kosy v Leli. Rekonštrukcia (foto József Liszka, 1989)

čiže do začiatku 50. rokov 20. storočia. Prvé sejačky sa tiež objavili „za Čechov" a rýchlo vytlačili ručné siatie (z plachty alebo vreca). Po roku 1938, „za Maďarov”, mnohf za výhodné ceny nakupovali sejačky ONCSA. V priebehu 20. storočia sa už pri žatve obilie kosilo kosou. Na začiatku 20. storočia si ešte sedliaci čepeľ zadovažovali z Viedne, potom, za prvej Československej republiky, už nakupovali v železiarstvach, v prvom rade v Parkane (Štúrovo). Kosisko si každý gazda zhotovil sám, boli však aj takí, čo si pre dobrú rúčku na kosu išli hoci aj do Börzsönyu. Používal sa typ kosiska s jednou rúčkou, opatrený kvačkou alebo hrabkami (‘kaszapáca’, Velia’, ‘gajmó’). V piesočnatej pôde jačmeň dozrieval už na Petra a Pavla (29. jún) a vtedy sa zväčša aj začfnala žatva. Nasledovala ju žatva pšenice, o ktorej sa verilo, že jej korene sa na Navštívenie Panny Márie (’Sarlós_Boldogasszony’ - 2. júl) popretŕhajú, potom už len dozrievajú klasy. V tomto regióne raž vždy mlátili, kým pšenicu a jačmeň až do druhého desaťročia 20. storočia vytláčali za pomoci koní. Zároveň s týmito postupmi sa v dedine už na konci 19. storočia objavili ručné mláťačky a v prvých rokoch 20. storočia koňmi poháňané stroje. V roku 1916 sa v dedine objavila prvá parná mláťačka (tüzes gíp' - ohnivý stroj), neskôr, v 20. rokoch mláťacie stroje, poháňané benzínovým motorom. Vymlátené obilie sa skladovalo do konca 19. storočia v obilných jamách, v neskoršom období skôr rozprestreté v komore alebo na povale.

307