Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)

V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku

lányok’ - družičky attf.), ale aj všetkých hostí, dokonca aj úradníka. V zachovávaní tradičných zvykov aj v tomto prípade zohrávajú rozhodujúcu úlohu ženy.

Dôležitým atribútom jej opisu je, že svadbu chápe aj ako osobitý biologický, spoločenský a umelecký systém symbolov. Medzi nimi rozlišuje prvoradé a druhoradé symboly. K prvej skupine možno priradiť predmety a javy, ktoré majú úlohu len pri udalostiach týkajúcich sa svadby (parta nevesty, družbova palica so stuhami, rozmarín za klobúkom atď.). Druhú skupinu tvoria predmety každodennej potreby (fľaša vína, hodvábna šatka darovaná neveste atď.), ktoré dostávajú počas svadby zvláštnu, významnú úlohu (Putz 1989,17-21). Po druhej svetovej vojne sa v Kolľňanoch svadba nápadne zmenila. Ako na to poukázala Eleonóra Sándor, „od základov sa zmenil vzťah k svadbe”. Hmotné, duchovné a spoločenské prvky ľudovej kultúry, ktoré boli v čase Evy Putzovej prítomné v svadbe ešte viac-menej vyrovnane a vzájomne sa dopĺňajúce, sa do 50.-60. rokov rozpadli a Kolíňania pociťovali v starej svadbe nanajvýš povrchnú „ľudovosť”. Hoci - a to je tiež postreh Eleonóry Sándora - kniha Évy Putzova Svadba v Kolľňanoch, ktorú v dedine spomínali len ako „svadobnú knihu” (‘lagzis könyv’) a zachované výtlačky uchovávajú vo veľkej úcte, mala na spoločnosť, o ktorej pojednávala, obrovský vplyv. Znovuoživenie ľudovej kultúry sa predsa len s konečnou platnosťou odtrhlo od každodenného života (Sándor 1989b, 157-158). Spevácky zbor, zachovávajúci tradície, fungujúci od roku 1958, si svoj repertoár postupne vyberal z publikácie Évy Putza (nosenie periny, vyprevádzanie nevesty, rozlúčka s nevestou atď.). To, ako vyzerá pravá kolľňanská svadba dnes, môžeme len tušiť. Na konci 80. rokov si ešte zachovávala niekoľko drobnejších prvkov z formy uplatňovanej v polovici 20. storočia, ale konkrétnu odpoveď na túto otázku by bolo možné dať len po dôkladnom súčasnom výskume.

Niekoľko zvykov, viažúcich sa ku kalendárnym sviatkom, spája výskum aj verejná mienka vo všeobecnosti s touto oblasťou. To možno medzi iným pripísať faktu, že niektoré zoborské zvyky sa stali pomerne skoro všeobecne známymi. Spomeňme si na publikáciu Józsefa Kelecsényiho z polovice 19. storočia (Kelecsényi 1854), alebo na zbierky a články Zoltána Kodálya zo začiatku 20. storočia (Kodály 1909; Kodály 1913).

Zimné ľudové zvyky sa zhruba zhodujú s podobnými zvykmi celej maďarskej jazykovej oblasti (a dôrazne dodajme: celého stredoeurópskeho regiónu). Na Ondreja (30. november) sa aj tu dievčatá pokúšajú pomocou rôznych vešteckých praktík zistiť, kto bude ich nastávajúcim alebo kedy sa vydajú. V tento večer zvykli dievčatá napríklad kopať do prasačieho chlieva, a potom pozorne spočítať, koľkokrát prasa zakrochkalo, lebo podľa povery sa mali o toľko rokov vydať. V Mecheniciach sa deti obliekli do ženských šiat a s veľkým krikom chodili z domu do domu. Metličkou z pierok všade pozametali pec ('siskó’). V Pohraničiach sa ešte aj na začiatku 60. rokov 20. storočia mládenci a dievčence, niekedy dokonca aj ženy, prezliekali za Luciu. Vo dvojici chodili od domu k domu, jeden mal v ruke metlu z pierok, druhý palicu. Ten s metlou v dome všetko vyzametal, kým druhý, ak sa ho/jej dotkli, udrel zvedavcovi palicou po ruke.

284