Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
li na pútnické miesta navonok ako na výlet. Medzi iným to dokazujú výklenky pre sochy, také typické pre obytné domy maďarských dedín v Podzoborľ, kde boli umiestnené sochy Ježiša, Panny Márie a Svätej rodiny, kúpené na rôznych pútnických miestach. Tieto výklenky sú typické ešte aj pre domy postavené v 60. rokoch, čo je dôkazom silnej pobožnosti. Tu spomeniem, že vďaka výskumom Hony L. Juhásza vieme, že výklenky pre sochy sú v dedinách tejto oblasti nápadne časté nielen na obytných domoch, ale aj na náhrobných kameňoch v cintorínoch daných obcí. Sochy zo sadry alebo porcelánu, ktoré na nich možno nájsť, sa do dediny dostali rovnako v čase pútí. Je pravda, že ani procesie neboli pred rokom 1989 úradmi povolené, ale veriaci pravidelne uskutočňovali jednotlivé púte okolo alebo v kostole. V ostatných desiatich rokoch sa však procesie konajú zase a pri ich príležitosti sa zapaľujú lampy vo výklenkoch pre sochy svätých na priečeliach domov. Nakoniec uvediem z extrémne bohatej palety cirkevných zvykov procesiu na deň Božieho tela, opierajúc sa o údaj Hony Madarovej (Madar 1989, 66-68) a výsledky mojich vlastných výskumov. Procesiu dňa Božieho tela (v Dolných Obdokovciach „bujdajárás") organizujú v podstate v každej dedine aj dnes. Ako som už spomínal, v období komunistickej diktatúry úrady nepovoľovali cirkevné púte, veriaci teda mohli aj púť na deň Božieho tela organizovať len v kostole alebo v kostolnej záhrade. Deň Božieho tela, pripadajúci na štvrtok, desiaty deň po Turícach, väčšinou oslavujú v najbližšiu nasledujúcu nedeľu, ale sú dediny (napr. Žirany), kde dodržujú skutočný termín. V Žiranoch stavajú štyri „hajloky” (stánky), potrebné na procesiu dňa Božieho tela pred malé kaplnky na uliciach a poľné oltáre. Tie stánky, búdy (inde v oblasti nazývané aj ‘bujdok’, ‘bujdi’) mimochodom umiestňovali tak, aby popri nich procesia mohla prejsť hlavnými ulicami obce. Stánky zväčša zhotovovala rodina (spolu so svojím príbuzenstvom a susedmi), pred ktorej domom mal stánok stáť. V obecnom lese vyťali pekné mladé stromy s rovným kmeňom, podľa možnosti hraby. Tieto vytvárali kostru stanú. Piliere zapustené do zeme chlapi preplietli prútmi tak, aby predná strana ostala úplne otvorená. Ženy vo vinohrade nakosili hustú trávu ‘bujdéfíľ, uviazali šiju do plátnového batoha (‘ponyva’), priniesli ju do dediny a prikryli ňou už upletený prútený staň. Dievčatá s rovnakým cieľom zbierali lúčnu trávu, “tisztes fű’. Príbuzní a susedia zdobili stánok čo najväčším množstvom čo najkrajších kvetov, v dedine totiž súťažili, kto bude mať krajší bujdok’. K zadnej stene stánku Božia muka v Dolných Štitároch (foto Hona L. Juhász, 2000) 281
