Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
„Počas svadby si vyšívané časti kroja mohol každý prezriet. Po svadbe poukladali posteľnú bielizeň a šatstvo mladuchy do vyzdobenej truhlice na výbavu (‘szuszák’) a s pomocou družbov (‘dorozsbák’) naložili na voz. Vyšité kusy umiestnili do truhlice vo zvláštnych škatuliach. Po vydaji nosili mladé ženy vyšívané šatky počas dvoch-troch rokov. Keď sa rodina rozmnožila, nosili ich stále zriedkavejšie, len počas veľkých sviatkov. Vyšívanú naškrobenú „tuhú" šatku, čepiec (‘peckes kendő') vpredu neviazali na uzol, len ju preložili a upevnili špendlíkom alebo zatváracím špendlíkom. Ženy nosili vyšívané šatky zhruba do veku 35 rokov. Muži si obliekali vyšívané košele v nedeľu a vo sviatok, nezávisle od veku ich nosili dovtedy, kým sa neroztrhali.” (Kolíňany: Dodekné 1981, 131) Doprava, transport Keďže hneď niekoľko podzoborských usadlostí žilo z rozvozu, doprava nákladu za pomoci ťažných zvierat tu má bohatú tradíciu. Typickým zvieraťom, používaným na vozenie nákladu v Nitrianskych Hrnčiarovciach, bol somár. Ákos Gyürky spomína, že „keď nejaký sedliak predáva napríklad slivky na káre ťahanej somárom, môžeme si byť istí, že je z Hrnčiaroviec" (Gyürky 1941, 3). Čo sa týka nosenia nákladu ľudskou silou, dominantnou ženskou pomôckou na nosenie nákladu bola plachta (‘batyuzó lepedő’). V spomínanej oblasti bola známa obdoba tejto plachty bez šnúr na zaväzovanie (‘lepedő’ - Jelenec), aj typ s kratšími či dlhšími šnúrami (‘korcos lepedő’ - Dolné Obdokovce, Kolíňany, Žirany). Prinášali v nich z chotára mrkvovú a fazuľovú vňať, z lesa trávu. Náklad uviazaný na chrbte sa nazýva batoh, ‘batyu’. Jelenecké ženy si cestou na trh aj vajcia, naukladané do koša, uväzovali v plachte (‘lepedő’) na Chrbát. Sándor Fehér ma infiormoval (za čo mu s touto cestou ďakujem), že v Dolných Obdokovciach sa plachta zhotovená z hrubšieho plátna nazývala Vászonyabrosz’ - plátnový obrus. Zaväzovací systém upevnený na nej sa aj tu nazýva ‘korc’ (šnurovanie), zriedkavejšie Tül’ (ucho), ale vtipne ho nazývajú aj ‘kóc’ - motanica. Názov jemnejšej dolnoobdokovskej obdoby je ‘bablonyos abrosz’ (používali ho napríklad na trh, na svadobnú hostinu). Plachty používané pri svadbe na základe ich zdobenia nazývali aj tyilófödeles abrosz’. Muži používali ‘noszigia’ (šragla na hnoj) aj pri hnojení vinohradu a zabíjačke. Folklór Ľudová slovesnosť Čo sa týka folklóru tejto oblasti, zachoval si množstvo archaických črt, ktoré sú badateľné ako v ľudovej poézii, tak v kalendárnych sviatkoch či v obyčajach, spájajúcich sa s dôležitými medzníkmi života človeka. Nesmieme však zabudnúť na fakt, že etnologický (a v jeho rámci najmä folkloristický) výskum tejto oblasti začal pomerne skoro. Prvá zmienka o svätojánskom preskakovaní ohňov v 278
