Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
Mlynárstvo K produkcii obilnľn, na ktorú bol tento región špecializovaný, patrilo aj mlynárstvo. Na Váhu, Hrone a Dunaji fungovali v prvom rade vodné mlyny. Existenciu vodných mlynov v úseku Dunaja medzi Komárnom a Ostrihomom môžeme podložiť písomnými zmienkami od skorého stredoveku. V okolí Moče pracovalo v roku 1830 devätnásť vodných mlynov. V polovici 19. storočia v uvedenej oblasti fungovalo už viac než 60 vodných mlynov, ale postupne boli vytlačené suchozemskými mlynmi, v tom čase vznikajúcimi v Kesoch (dnes Bátorove Kosihy), Marcelovej, Starej Ďale (dnes Hurbanovo) a Parkane (dnes Štúrovo). Centrálne riadená štátna hospodárska politika sa totiž zámerne snažila znížiť počet vodných mlynov na Dunaji tak, že obmedzovala vydávanie povolení na zakladanie nových mlynov, odvolávajúc sa na zastaralú technológiu mletia. Močskí mlynári sa v roku 1699 združili do cechu. Tunajší mlynársky cech fungoval do všeobecného zániku cechovej organizácie vodného mlynárstva na území celého štátu v roku 1872. Následne bolo v roku 1874 na základe Zákona o remeselnom poriadku z roku 1859 vytvorené mlynárske remeselné združenie s modernejšími organizačnými pravidlami (Böszörményi 1990, 185-214). K podobnému procesu došlo na Váhu o niečo neskôr. Napríklad v chotári Dlhej nad Váhom pracovalo ešte na prelome 19. a 20. storočia takmer dvadsať vodných mlynov. Do konca obdobia medzi dvoma svetovými vojnami poklesol tento počet na dva. V Trnovci nad Váhom bolo v tom čase tiež viac než dvadsať vodných mlynov. Posledný pracoval až do roku 1930. V okolí (Diakovce, Šaľa, Trnovec nad Váhom) boli vodné mlyny vytlačené parnými a elektrickými mlynmi. ■rHAÍf| ,^2.a Lodný mlyn na Hrone na zač. 20. storočia (Thain-Tichy 1991, 97) 250