Liszka József: Národopis Maďarov na Slovensku - Interethnica 5. (Komárno-Dunaszerdahely, 2003)
V. Územno-historické členenie Madarov na Slovensku
V 80. rokoch 20. storočia sa ešte aj v Gbelciach našlo zopár starých ľudí, ktorí z počutia poznali vytláčanie obilia. Medzi dvoma svetovými vojnami sa už však aj tu rozšírili najprv koňmi ťahané, neskôr motorové mláťačky, „ohnivé mašiny”. „Na jednu mláťačku bolo treba dvadsať ľudí - chlapov. Dvaja dávali obilie do stroja, títo sa striedali; dvaja nakladali zrno do vriec. (...) Ďalej boli vonku dvaja nakladači slamy, ktorí nakladali slamu na vozy; dvaja, ktorí stáli na stohu pod elevátorom, pod „vrkočom", kam železné zuby, pripevnené na nekonečnú reťaz, zhadzovali slamu. Dvaja muži vymlátené zrno nosili vo vreciach z vozov do sýpok. Okrem toho boli potrební dvaja na stohu; zvyšní ôsmi chlapi na stohu podávali týmto dvom slamu. Spomedzi ručných zberačov boli dvaja rezači slamy na bubne, okrem nich pracovali ešte štyri páry v sečke. Vo veľkej sečke pracovali dva páry, lebo tej bolo viac. Ruční zberači sa po štyroch dňoch striedali na bubne a v sečke, v plevách. Po skončení žatvy sa rozdeľovala časť úrody určená v zmluve. Túto časť panstvo dopravovalo žencom domov. Tento deň bol sviatkom." (Búč: Gál 1980, 86) Najrozšírenejším spôsobom skladovania zrna v tejto oblasti bolo uskladňovanie v obilných jamách. Aj tu prevládali obilné jamy tvaru hrušky. V Tvrdošovciach, Bešeňove a Bátorových Kosihách sa ako pamiatka na ne dodnes zachovali názvy medzí. Aj v Gbelciach si starí ľudia presne pamätajú miesto, kde sa niekedy nachádzali obilné jamy (boli v rade za sebou na kostolnom kopci, nazývanom Hegy (Vrch), kde sa mimochodom nachádzali aj humná). Vyhĺbené jamy pred použitím vypálili, potom vystlali slamou. Z jamy vyberali zrno pomocou koša, ktorému hovorili Verembejáró kosár’ (kôš, s ktorým sa chodí do obilnej jamy). Takto to bolo aj v okolitých dedinách (Svodľn, Farná). Ovocinárstvo a zeleninárstvo Na prelome 19. a 20. storočia zdomácnelo v okolí Nových Zámkov vďaka bulharským záhradníkom pestovanie jedlej (bulharskej) papriky. V tom čase sa pestovaním tejto plodiny zaoberali najmä obyvatelia Dvorov nad Žitavou a Bešeňova (Bálint 1962, 125). Neskôr, v 30. rokoch, sa podľa segedínskeho vzoru rozmohlo aj pestovanie koreninovej papriky. O ňom sa podrobnejšie zmienim neskôr. V každom prípade dôsledky tohto javu sú ešte aj dnes citeľné. Aj dnes sú známi nesvadskľ „paprikáši”, ktorí pestujú zeleninu (najmä redkovku, papriku a paradajky) v obrovských fóliovníkoch. Komočania sa vďaka terénnym podmienkam a osobitým vlastníckym pomerom tradične zaoberali pestovaním zeleniny a kapusty. Do roku 1918 ešte prevážali svoje výpestky do Budapešti na lodiach ‘dereglye’ , kúpených vo Viedni. Potom „skončila plavba” do Budapešti, preto bolo treba nájsť pre ich výpestky nové trhy. Odvtedy začali kapustu nosiť na predaj na trh do Komárna, Nových Zámkov, Topoľčian či Nového Mesta nad Váhom. Do blízkych miest chodili ženy pešo, s batohom na chrbte, kým muži medzi dvoma svetovými vojnami chodili už na komárňanský a novozámocký trh 247
